piatok, 25. novembra 2011

Katarína na ľade aj na blate

Aby som mohla skonštatovať to, čo je napísané v nadpise, musela som sa vybrať na viaceré miesta nášho mesta. Tak pekne po poriadku, ako to vlastne bolo.

Vo včerajšom večernom televíznom spravodajstve bol šot o petícii proti zastavaniu lúky na Kráľovej hore v Bratislave. Najprv sa mi zdalo, že počujem Kráľova hoľa, no ujo google ma presvedčil, že to bola  predsa len hora.  Hneď mi napadlo, že by som sa tam mohla vybrať s fotoaparátom. Vôbec som však netušila, kde sa tá lúka nachádza. Tak som pátrala a dopátrala som sa, že je to kdesi nad Dlhými dielmi. Nad sídliskom, kde som bola asi dvakrát v živote a je to už pekných pár rokov. 

Dopoludnia som sa teda vychystala smerom Kráľová hora. Bolo mi poradené, že mám ísť na konečnú autobusu č. 32 a odtiaľ potom kopčekom do lesa. Na tridsaťdvojku som prestupovala jednu zastávku od SAV-ky, kde bolo normálne suché počasie, trošku hmla. No o tých niekoľko metrov ďalej už bolo všetko biele. Keď sme zišli z Kramárov, biela krása zmizla a už som sa aj obávala, že som sa na výlet vybrala zbytočne. Po vystúpení z autobusu bola na konečnej taká hmla, že som sa skoro vôbec nedokázala zorientovať. Nakoniec ma pravdepodobne intuícia nasmerovala tam, kam som mala ísť. Už prvé stromy, ktoré vyzerali, ako keby boli obalené kryštálovým cukrom sľubovali pekný zážitok.

Cestou hore som stretla dvoch milých pánov, s ktorými som hodila krátku reč. Okrem nich a ešte jedného páru nordic walkingových športovcov som celou cestou hore nikoho nestretla. Kochala som sa krásnou bielou prírodou a po niekoľkých minútach som došla až na spomínanú lúku. Keďže bol výhľad tak na 15 m, nedokázala som si predstaviť, aká je veľká a kde až končí. Škoda. Budem tam musieť ísť za lepšieho počasia.  Možno by som sa tam bola zdržala aj dlhšie, nebyť mladého muža so psom, ktorý na mňa vôbec nepôsobil dôveryhodne. Všimla som si ho skôr ako on mňa. Pôvodne kráčal iným  smerom, ale keď ma zbadal, tak namieril ku mne. Ja som nasmerovala fotoaparát tak, aby som ho mala v zábere a cvakla som si s ním jednu fotografiu. Pre istotu. Nakoniec prešiel bez slova popri mne, ale vo mne zostal nepríjemný pocit, tak  som si radšej dala spiatočku a vrátila som sa dole. 

Možno by ste čakali taký záver, že som sa vrátila späť na konečnú autobusu a nastúpila na cestu domov. Vôbec to tak nebolo. Vybrala som sa úplne opačným smerom. O tom až inokedy.