štvrtok, 26. mája 2011

Nebolo to vôbec jednoduché

Košík, nožnice, do ruksaku dlhé šuštiakové nohavice a ľahké semišové čižmičky, neodmysliteľný fotoaparát. To všetko som si dnes nachystala, než som sa vydala z domu na zber kvetov bazy čiernej. Vedela som, že budem musieť čeliť vysokej tráve a žihľave, no že zbieranie kvetov bude až také zložité, to som si nemyslela.

Prvá moja zastávka bola len kúsok od ekonomickej univerzity. Pri jej zadnom parkovisku je zopár kríkov bazy, tak k tým som sa vybrala ako k prvým. Najprv som na seba navliekla tie šušťáky a namiesto tenisiek obula čižmy. Pre prípad, že by som vyrušila nejakého plaza, pre prípad, že by som sa obtrela o žihľavu, na toto mi slúžilo moje prevlečenie. Keď som prišla bližšie ku kríkom, zistila som nasledovné: Buď už boli kvety odkvitnuté, buď boli tie najkrajšie kvety natoľko vysoko, že som na ne nedočiahla, alebo som sa úplne ku kríkom vôbec nedostala. Ako naschváľ boli  skoro všetky obrastené minimálne metrovou žihľavou.

Takto to bolo pri všetkých kríkoch, preto mi nazbieranie kvetov do jedného košíka trvalo dosť dlho. Brodila som sa trávou, ktorá narástla až do mojej výšky, no keď som prišla bližšie, zistila som, že sa kvôli žihľave k mnohým bazám vôbec nedostanem. Dokonca som sa dostala do blízkosti bezdomovcov a tak som mala možnosť nahliadnuť, ako to u nich vyzerá.  Prekvapilo ma, že som tam uvidela skriňu a v nej poskladané uteráky a nejaké oblečenie. Keďže mi výhľad zakrývali stromy, veľa som toho nevidela. Moje obzretie sa do ich prírodného príbytku bolo len letmé, radšej som sa odtiaľ rýchlo pratala preč.

Pri zbere kvetov ma zaujímali aj veci, ktoré sa diali okolo mňa. Videla som zase krásneho červeného motýľa a  nafotila som si aj mnou obľúbené divé maky. O tom, ako som doma naložila s nazbieranými kvetmi, zase inokedy.