nedeľa, 22. mája 2011

Na cestu priateľstva nás odštartovali na Námestí Slobody

Bratislavský STaRZ organizoval tento rok už 22. ročník podujatia pre cyklistov amatérov, ktorý má názov Cesta priateľstva. Už pred niekoľkými rokmi ma na túto cyklistickú akciu nahovárala kolegyňa z banky, kde som vtedy pracovala, no vtedy som sa vôbec na takú dlhú trasu necítila. Po minulom roku, kedy som sa konečne odvážila aj na dlhšie cyklotúry, som samu seba tento rok presvedčila, že to tam pôjdem skúsiť.

Akcia sa konala včera. Najprv sa bolo potrebné dostať z môjho bydliska na Námestie Slobody. Už tu som mala problém, ako tam ísť tak, aby som sa vyhla veľkým križovatkám a rušným cestám. Nakoniec som to zvládla s ochotnou  pomocou  a doprovodom kamaráta.  Prišli sme tam v dostatočnom predstihu, no už vtedy bolo na námestí veľa bicyklov a cyklistov. O pol desiatej sa nám prihovoril primátor Bratislavy, tiež fanúšik cyklistiky a zároveň nás aj odštartoval. 






Cesta viedla po Novom moste, čiže som si prvý raz mohla odskúšať jazdu po miestach, kam sa zvyčajne s bicyklom nedostanem, lebo je tam jazda na bicykli zakázaná. Bol to impozantný pohľad, ktorý sa mi naskytol na najvyššom bode mosta. Predo mnou bol pelotón zložený zo stoviek a stoviek pestrofarebných cyklistov. Okrajom Petržalky sme sa dostali na výpadovku na Maďarsko, ale z tej sme pred Rusovcami zišli na cestu, ktorú používam veľmi často pri mojich cyklovychádzkach. Za Čunovom sme sa pred maďarskou hranicou zoradili do kompaktnejšieho celku a tak sme vošli na maďarské územie. Po niekoľkých kilometroch sme už boli v Rajke a kúsok za Rajkou sme mali prvú občerstvovaciu prestávku v kempe Aranykárász.  Tá trvala hodinu. 





Odtiaľ sme išli na hraničný prechod s Rakúskom a po príchode do obce Nickelsdorf sme mali ďalšiu zastávku na občertvenie a oddych. Priznám sa, na tomto úseku som už začala pociťovať únavu a miestami ma chcela ovládnuť apatia, no vždy som sa nakoniec spamätala a nevyužila som odvoz autobusom, ktorý zberal odpadlíkov. No bolo to za cenu toho, že sme šliapali skoro stále na chvoste pelotónu. 




Kúsok za Nickelsdorfom mi to šliapalo úplne super, no aj táto vlna nadšenia o chvíľu prešla a znovu sa dostavila vlna únavy. Úplne ma zdeptalo to, keď som uvidela, že z rakúskej obce Kittsee nás nenasmerovali na petržalskú ulicu Kopčianska, ale na mestskú časť Jarovce. Vedela som, že nás tam čakajú dva maličké kopčeky, ktoré sú nad diaľnicou. Ten prvý som musela zísť z bicykla, aby som ho vôbec zdolala. No nebola som taká sama. Našťastie. Povedala som si, že hanba sem, hanba tam, vyjdem to po svojich. Potom to už bolo len po rovinke až do Petržalky. Cieľ bol v areáli hotela Kormorán na Veľkom Draždiaku. 

 


Tu sme dostali znovu občerstvenie v podobe gulášu, lángošov a nápojov. Za odmenu nám hrala country kapela staré hity Fešákov. Vylosovala sa tombola, v ktorej sa rozdalo asi tridsať cien. Prvé dve boli bicykle. Samozrejme, nič som nevyhrala, čo je v mojom živote bežné.  Odtiaľto som to mala domov už len kúsok. Nebola som doma ani pol hodiny, keď sa začali zbiehať tmavé mračná a keď prvý raz zahrmelo. Po chvíli sa spustila búrka. 

Včera nám počasie prialo, chvíľami by som si bola priala aj menej horúce slnko. Túru som zvládla, aj keď len na chvoste. Držala som sa olympijského hesla, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa.

Včera som odjazdila celkom 99,4 km.