štvrtok 10. mája 2012

Rodný môj kraj II.

Prehliadku mojej rodnej obce som skončila v jej strede a odtiaľ som sa preniesla k "mojim schodom", ktoré sa nachádzajú len niekoľko desiatok metrov od nášho bývalého domu. Ku schodom viedol chodníček, ktorý je už niekoľko posledných rokov zrušený. Z oboch jeho strán je už niekoľko rokov plot. 

Teraz by som sa chcela vrátiť znovu do centra obce, kde stojí kostol a školský areál. Kostol dnes vyzerá ináč ako vyzeral za čias môjho detstva. Úplne je zmenená veža. Keď som ho uvidela prvý raz, nepozdával sa mi, ale už som si na nový tvar veže zvykla a dokonca sa mi aj páči. Dopočula som sa, že pri rekonštrukcii kostola dostala veža pôvodnú podobu. Pri rekonštrukcii, ktorá bola ukončená pred dvomi rokmi, nebol rekonštruovaný iba zovňajšok, ale aj interiér kostola. Barokovú vnútornú výzdobu kostola sa mi podarilo zdokumentovať len cez sklo zamknutých dverí.




V susedstve kostola je školský areál. Je tam budova školy, do ktorej som chodila do škôlky aj prvé dva roky základky. Až od tretieho ročníka som začala chodiť do novopostavenej školy, ktorá stojí niekoľko metrov od starej. Ku škole patria ďalšie dve budovy, v jednej z nich bola školská jedáleň a v druhej telocvičňa.  Školský areál sa rozprestiera na rozmernom pozemku, kde je školské ihrisko a veľká trávnatá plocha. Len taká perlička, ktorú som sa dozvedela v čase jej aktuálnosti z tlače. Terajší riaditeľ základnej školy sa v roku 2010 stal víťazom celoslovenskej ankety o najobľúbenejšieho učiteľa. Zlatého Amosa získal vďaka vtedajším dievčatám deviatačkám, ktoré ho do tejto ankety prihlásili.





Naša prechádzka dedinou sa pomaly blížila k záveru. Na koniec sme mali naplánovanú návštevu cintorína a zapálenie sviečok na hroboch  našich príbuzných. Toto sa nám nepodarilo, minuli sme polovicu zápalkovej krabičky a sviečka nám stále nehorela ani jedna. Aj keď sa na chvíľu rozhorela, po pár sekundách ju vietor zahasil. Tak sme aspoň prišli ku všetkým hrobom a bránou na opačnom konci cintorína sme z neho vyšli.



Odtiaľ sme sa presunuli k miestu, na ktorom sme mali čakať na dohodnutý odvoz. Z ulice, kde sme čakali je ešte zaujímavé to, že bol na ňu presťahovaný stĺp s hniezdom bocianov. Bocianie hniezdo bolo v minulosti na jednom stĺpe elektrického vedenia na križovatke opodiaľ. 



Keby vás zastihla noc na ceste dolinou pod Tribečskými horami, môžete prespať aj v mojej rodnej obci v penzióne, ktorý je na obrázku vyššie.

Ludanice  sa za tie roky, čo tam nebývam, určite veľmi zmenili.  No aj za tých skoro štyridsať rokov, zostalo v obci dosť takých domov, ktoré som si pamätala a dokonca som si pamätala aj mená, kto v nich býval. Za to obdobie vyrástlo mnoho nových domov, ba i celé ulice, ktoré tam za mojich čias neboli.  V mojom dvojdielnom príspevku o rodnej obci som sa ku všetkým zaujímavostiam nedostala, pretože sme nestihli prejsť celú obec. Počas mojej krátkej návštevy som nikoho známeho nestretla, takže som sa ani s nikým nerozprávala o tom, ako sa im v obci žije. Celkom by ma to zaujímalo. Potešilo by ma, keby sa pod moje články o rodnej obci niekto z nej ozval a napísal, aké je to byť dnes Ludaničanom. Týmto chcem pozdraviť  všetkých mojich rodákov.


Z malých domčekov z minulosti zostalo už len zopár. Zaujímalo by ma, či sú obývané celoročne alebo sa z nich stali už len víkendové chalupy. 

Touto fotografiou sa s Ludanicami lúčim a dúfam, že keď tam v budúcnosti znovu prídem s fotoaparátom,  nebudem mať takú smolu na počasie. Dážď a zamračená obloha mojim fotkám vôbec nesvedčí.