utorok, 8. mája 2012

Rodný môj kraj


Rodný môj kraj zo všetkých najkrajší,

si môjmu srdcu najdrahší, len teba mám.

Sny mladosti časom sa rozplynú, 

však k tebe lásku úprimnú ja navždy mám...





Takto znejú začiatočné slová piesne, ktorej text napísal Pavol Braxatoris. Slová, ktoré naspievali na hudbu Gejzu Dusíka už  viacerí interpreti. Ale o tom som nechcela. V tomto príspevku sa chcem venovať môjmu rodnému kraju, dedine, ktorá sa nachádza v okrese Topoľčany a leží na hlavnej trase z Topoľčian do Nitry. Je to obec, kde som sa aj naozaj narodila. 

Pôvodne som chcela napísať malej obce, ale na jej stránke som sa dozvedela, že patrí k väčším obciam v regióne na juh od Topoľčian. Obývaná časť obce leží v nadmorskej výške od 155 do 160 m., ale najvyššie položené miesta dosahujú až výšku 200 m. Ale i tak je to v podstate rovina s miernymi kopcami nad obcou. Z obce je výhľad na Tribečské pohorie s najvyšším vrchom Tribeč. Približne kilometer od obývanej časti obce tečie rieka Nitra.

Záujemcovia o históriu obce sa dosť podrobne dozvedia  na oficiálnej webovej stránke obce Ludanice.

V  mojom rodisku som žila do svojich 15-tich rokov, kedy som odišla na strednú školu do Bratislavy. Do rodnej obce som sa vracala len na víkendy, aj to nie na každý. Po skončení štúdia som zostala pracovať v Bratislave a návraty boli čím ďalej zriedkavejšie. Prestali úplne po tom, čo sa rodičia presťahovali do okresného mesta. Dnes tam mám už len zopár príbuzných, väčšina mojich blízkych  a dokonca už aj niektorých spolužiakov leží totiž na miestnom cintoríne.

Dlho som si plánovala, že sa tam vyberiem s fotoaparátom. Fotila som tam už viackrát, ale tentoraz som to chcela zobrať dôkladne. Pred mojou cestou k mame som si so sestrou dohodla, že tam pôjdeme spolu a na tento účel sme si vyhradili piatok minulého týždňa. Aj keď predpoveď počasia, ktorú som ešte z domu sledovala, hlásila vhodné počasie na fotografovanie, v skutočnosti to bolo práve opačne. Bolo zamračené a veru sme aj trošku zmokli. Takže fotografie mi nevyšli tak, ako som si predstavovala.

 Takto vidia dedinu tí, ktorí prichádzajú od Horných Obdokoviec.




Železničné priecestie potvrdzuje, že neďaleko je železničná stanica.




Od rieky Nitry je pohľad na obec takýto:



Miesto, z ktorého som fotila predošlé zábery, vyzerá takto:









Centrum obce tvorí veľká plocha, ktorou je odjakživa park. Zo svojho detstva si pamätám, že nie vždy bol upravený tak, ako je dnes. Na konci akoby námestia stojí kostol Najsvätejšej Trojice. Viac záberov, dokonca aj z jeho interiéru, bude v nasledujúcom článku.

 
 Kúsok od kostola je kamenná  jaskynka so sochou lurdskej Panny Márie.

No a teraz sa dostaneme k ulici, na ktorej síce nestál náš dom, ale ňou som chodila do školy a tam som trávila svoj zriedkavý voľný čas. Schody, ktoré sú na druhej fotografii, sú pre mňa nostalgickou spomienkou. Patria k domu, ktorý je za stromami na ľavej strane ulice. Bol to veľký dom v tvare L a okrem pošty, jeden čas aj miestnej knižnice, potom zase centrom, kde sa schádzala nacvičovať miestna ľudová hudba, boli aj byty. Na týchto schodoch  sme s kamarátkami sedávali a riešili rôzne témy. Dnes tam už asi nič nie je.




Tu by som nateraz skončila. Ďalšie fotografie budú až v nasledujúcom článku. Ešte by som chcela ukázať fotografie môjho rodiska, ktoré urobil môj brat z lietadla.






Bodkou za dnešným príspevkom je dom, v ktorom som vyrastala od svojich štyroch rokov. Fotografia bola robená až niekoľko rokov po tom, čo ho rodičia predali, keď som mala pred tridsiatkou.




*****

P. S.

Počas písania tohto článku sa mi podarilo urobiť niečo, čo zapríčinilo, že druhá polovica príspevku je písaná inou farbou a jej začiatok má aj odsek. Ani za svet neviem prísť na to, čo som urobila a ani to neviem zmeniť :-(


*****