Čunovské majstrovstvá sveta

Už od stredy tohto týždňa hostí areál vodných športov v Čunove športovcov z celého sveta. Konajú sa tam totiž majstrovstvá sveta vo vodnom slalome. V športe, v ktorom sme dobrí a v ktorom sme získali už nejednu svetovú, či olympijskú medailu. Aj  v týchto pretekoch pôjde o to, kto získa umiestenky na blížiacu sa olympiádu v Londýne.

Kajakárov, či kanoistov  (priznám sa, veľmi nie som schopná rozlíšiť tieto dve športové disciplíny) som tu už fotiť bola. Športovci v spojení s divokou vodou - to sú zaujímavé fotografie. Doma som si pozrela predpoveď počasia na nasledujúce dni a rozhodla som sa, že sa tam vyberiem hneď v prvý deň, kedy boli len tréningy. Nakoniec  bolo slnečné počasie aj včera, ale dnes som sa v tlači dozvedela, že niektoré preteky boli zrušené kvôli silnému vetru. Tak tu je niekoľko obrázkov z prvého dňa.

Grassalkovichov palác a záhrada

Jedným z mnohých bratislavských palácov a dominánt mesta je Grassalkovichov palác, nazvaný podľa jeho majiteľa Antona Grassalkovicha, ktorý ho dal postaviť v roku 1760. Kedysi bol obľúbeným miestom života šľachty, uskutočňovali sa tu kultúrne a spoločenské podujatia. Postupne menil majiteľov a tým aj svoj účel. Počas Slovenského štátu bol sídlom prezidenta, po 2. svetovej vojne slúžil palác deťom, patril vtedajšej pionierskej organizácii.  Teraz je znovu sídlom prezidenta, preto nie je až na jeden deň v roku  prístupný verejnosti.

K palácu patrí záhrada, ktorá na rozdiel od paláca verejnosti prístupná je. Priznám sa, že som ju  "objavila" až veľmi neskoro. V rokoch mojej mladosti, v časoch, keď to bola záhrada pionierskeho domu, som ju vôbec nenavštevovala. Ani dnes to nie je miesto mojich častých návštev, ale párkrát v roku si tam zájdem.

Palác je na Hodžovom námestí a pred ním je veľká fontána. 

Záhrada je vďaka svojej polohe navštevovaná ľuďmi všetkých vekových kategórií.

V záhrade sa zachovalo niekoľko menších sôch, historických kvetináčov a je v nej aj socha Márie Terézie. O jej pôvode som našla len informáciu, že je to rekonštruovaná kópia sochy, ktorá stála pôvodne vo Veľkoprepoštskom paláci v Nitre.

Práve v  roku,  kedy sa narodil môj starší syn (1978), bola do záhrady umiestnená fontána so súsoším troch žien. Nezdá sa mi, že námet bol vhodný do priestoru, ktorý v tom čase využívali deti. Len ma mrzí, že počas mojich návštev tejto záhrady fontána skoro nikdy nefunguje.

Toto miesto je pekné v každom ročnom období, no najkrajšie asi od jari do jesene, kedy hrajú záhony pestrými farbami kvetov.

Aj v súčasnosti sa v záhrade konajú rôzne spoločenské podujatia, napríklad aj koncerty. Na niektorých som sa v minulosti tiež zúčastnila. Toto je fotografia z benefičného  koncertu Petra Dvorského a jeho priateľov.

Víkend na Guláške

Tí, čo sú zo Senca a jeho okolia, vedia určite, o čom budem písať. Pre tých, ktorí nikdy o Guláške nepočuli, tak aspoň zopár slov o nej - či o ňom?

Senec, je malé, aj keď teraz už okresné mestečko neďaleko Bratislavy. V jeho katastri sa nachádzajú známe Slnečné jazerá. Známe nielen na Slovensku, ale dobre ich poznajú aj v Čechách. Českí turisti toto miesto veľmi radi navštevujú. Paradoxom je, že ja, ktorá žijem len nejakých 25 km vzdušnou čiarou od tohto miesta, som sa  v Senci na jazerách ešte nikdy kúpať nebola. Poznala som to miesto doteraz len z môjho dávneho zimného pobytu na jednej podnikovej chate. Vtedajší pobyt nebol vôbec o zábave, ale o vzdelávaní. Bola som tu na týždňovom jazykovom kurze.

Na tento víkend nám predpovedali krásne letné počasie, bolo ho treba využiť. Ako? No predsa na cyklistiku. Takže tentoraz naša trasa viedla od Prístavného mosta v Bratislave, popri Malom Dunaji von z mesta, obišli sme zozadu letisko.  Kúsok za plotom letiskového areálu sme odbočili krátkou alejou k miestu, kde stojí mohyla, postavená na mieste pádu lietadla, v ktorom sa zabil M. R. Štefánik. Aj na tomto mieste som bola prvý raz. 

Od mohyle sme pokračovali do Ivanky pri Dunaji, odtiaľ cez Bernolákovo a Veľký Biel do Senca. Myslela som, že sa na námestí v Senci na chvíľu zastavíme a urobím si zopár záberov, ale vidina chladnej vody lákala viac, takže sme  bez zastávky prešli až k jazerám.

To, ku ktorému sme mali naplánované my, nie je v areáli Slnečných jazier, ale je kúsok od nich, za železničnou traťou. Toto jazero je divé, oficiálne by sa tam vraj nemalo kúpať a nemali by sa tam ani prevádzkovať žiadne športy. Medzi ľuďmi je známe pod menom Guláška, oficiálne na mape je nazvané ako Hlboké jazero, prípadne Čiernovodské jazerá. Brehy celého jazera boli obsadené opaľujúcimi sa a kúpajúcimi ľuďmi, na vode boli skútre aj windsurfingy.  Časť jedného brehu obsadili dokonca potápači. Voda v jazere bola fantastická, slnko hrialo, ale my sme sa museli po štvrtej hodine zbaliť a vybrať sa na cestu domov.

Do Bratislavy sme sa vybrali inou trasou, než ktorou sme do Senca prišli. Tento raz sme si kúsok od jazera vybrali na križovatke smer Šamorín. No nešli sme až do Šamorína, v Zlatých Klasoch sme odbočili a smerom na Tomášov, kde sme si urobili občerstvovaciu zastávku v jednej miestnej krčmičke  a po veľmi rušnej ceste sme sa  dostali až do  Dunajskej  Lužnej. Tu sme z hlavnej cesty odbočili do jednej z bočných uličiek a ňou sme sa dostali poza dedinu na cyklistický chodník. Kúsok za dedinou sme objavili malé jazero, kde som si odfotila ešte západ slnka a tam som urobila jednu velikánsku chybu. Navrhla som, aby sme sa nevrátili na cyklistický chodník, ale aby sme si to "skrátili" cez lesík na hrádzu. Zo skratky bola nakoniec dobre dlhá obchádzka a do Bratislavy sme sa dostali až za úplnej tmy. Preto sa mi po dlhom čase naskytla príležitosť fotiť mesto večer.

Trasa sobotnej túry merala presne 91 km. Keďže bolo na Guláške super, na druhý deň som tam už cestovala vlakom.

Tento článok a mnoho nových nájdete na novom súhrnnom cyklistikom blogu

Na cestách s Kellysom

Ste tam všetci vítaní! 

 

 

Popoludnie v lese

Na prechádzky do lesa nechodievam veľmi často. Keď je pekne, trávim čas radšej bicyklovaním. Včera som bicyklovanie vymenila za prechádzku v lese. Keďže poznám vlastné fyzické hranice, viem, ako málo chôdze zvládnu v posledných rokoch  moje kríže a kĺby, včera popoludní som sa nechala vyviezť autobusom až úplne do lesa, konkrétne na Kačín. 

Bolo to po prvý raz, čo som sa sem doviezla autobusom. Po vystúpení z neho som sa vybrala ďalej do lesa. Prešla som popri miestu, kde sa stretli celé rodiny a partie pri opekačkách. Moje kroky neviedli po žltej značke, ani po červenej. Išla som neoznačenou lesnou cestičkou, ktorá nikam neviedla. Oči som mala na stopkách. Tieto oči uvideli, že aj keď je už pomaly jeseň, na niektorých miestach rozkvitli fialky, že na spílených pňoch stromov rastú rôzne drevokazné huby, že na niektorých miestach kvitne modrý zvonček. Uši počuli ticho, sem-tam trilkovanie nejakého vtáčka, prípadne šuchot niečoho  v lístí popadanom zo stromov. Hora je suchá, niektoré korytá potôčikov boli úplne vyschnuté, v tých, kde voda bola, hýbala sa len veľmi lenivo. Niekoľkodňové horúčavy sa odzrkadlili aj tu. Nestačila jedna nočná búrka, aby zaplnila korytá horských potokov. Tí, čo sa vybrali hľadať huby, odišli domov naprázdno. Ja som sa domov vracala s príjemným pocitom, lebo som strávila popoludnie sviatočného dňa v peknom prostredí.

Cigánske tance

Prázdniny sú definitívne za nami. Mňa osobne sa už veľa rokov netýkajú, ale to ročné obdobie, kedy nastane sťahovanie národov, vníma každý trošku ináč. Bolo to už druhé leto po sebe, kedy som nikde necestovala, kedy som dva prázdninové  mesiace trávila iba doma. Preto som sa snažila spestriť si čas nielen bicyklovaním, ale aj prechádzkami do mesta. Jeden taký prechádzkový deň začiatkom augusta som končila podvečer na Hviezdoslavovom námestí. Práve tam  vystupoval  cigánsky súbor z východného Slovenska.  Zostala som tam na necelú hodinku  a pozrela si  hudobno-tanečné vystúpenie Divadla z chatrče.

***

Na mojom blogu Na krásnom modrom Dunaji pribudli 

nové fotografie.