štvrtok 2. júna 2011

Tajomstvo Malého princa

*****
Stalo sa však, že malý princ po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po snehu, našiel konečne cestu. A všetky cesty vedú k ľuďom.
"Dobrý deň", povedal.
Bola to záhrada plná rozkvitnutých ruží.
"Dobrý deň", odpovedali ruže.
"Ach!" vzdychol malý princ...
A cítil sa veľmi nešťastný. Jeho kvetina mu vravela, že je jediná svojho druhu vo vesmíre. A tu ich bolo päťtisíc, všetky rovnaké, v jedinej záhrade!
Veľmi by ju to urazilo, povedal si, keby to videla...Strašne by kašľala a predstierala by, že umiera, len aby nebola smiešna. A ja by som bol nútený tváriť sa, že ju ošetrujem, lebo inak by si naozaj spôsobila smrť, len aby aj mňa ponížila.
Potom si ešte povedal: Myslel som si, že som bohatý, že mám jedinečnú kvetinu, a mám len obyčajnú ružu. Ona a moje tri sopky, čo mi siahajú po kolená, a z ktorých jedna je možno navždy vyhasnutá, nerobia veru zo mňa veľmi významného princa...
A ľahol si do trávy a plakal.

*****

"Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade...a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú..." povedal malý princ.
"Nenachádzajú to", odpovedal som.
"A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody..."
"Pravdaže", odpovedal som.
A malý princ dodal:
"Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom."

*****

"Tu je moje tajomstvo. 
Je veľmi jednoduché: 
dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je zrakom neviditeľné."

*****


 Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ