sobota 11. júna 2011

Ako som detstvo za klavírom strávila

Je jún, blíži sa koniec školského roka. V tomto júni to bude štyridsať rokov, čo som končila základnú školu a zároveň s ňou aj ľudovú školu umenia. Chodila som na klavír.

Mala som sedem rokov, keď ma raz otec zobral do Nitry, kde bol najbližší obchod s hudobnými nástrojmi. Na ten deň nikdy nezabudnem. Ešte aj dnes si matne spomínam, že obchod bol na rohu jednej ulice niekde pod hradom. Najprv sme sa zastavili pred výkladom a až vtedy som sa dovtípila, prečo sme prišli do Nitry. V ten deň sme ho ešte nekúpili, iba sme ho prišli vybrať a objednať. Pre mojich rodičov to bola v tom čase obrovská finančná položka, pretože práve dostavali nový rodinný dom a peňazí nazvyš nebolo. Pamätám si aj to, že stál vtedy dvanásťapol tisíca korún a že ho kupovali na splátky. V tej cene bola už aj okrúhla klavírová stolička.

Domov nám ho priviezli až neskôr.  Chodila som vtedy už  do prvého ročníka hudobnej školy a mala som za sebou prípravku, v ktorej sme už v druhom polroku začali vybrnkávať aj na klavíri. Čierny Ján, čierny Ján, to som už zahrať vedela. V tých úplných začiatkoch som chodila cvičiť k našim známym. 

Tak som sa postupne začala zoznamovať  s durovými a molovými stupnicami, akordami, etudami, sonátami a inými klavírnymi skladbičkami. Každoročne som dvakrát prežívala stresy. Vtedy, keď sme mali školskú besiedku, na ktorej musel vystúpiť každý žiak a druhý raz znovu na konci každého školského roku, kedy som musela absolvovať previerky. Raz som sa im vyhla, pretože ma deň predtým poštípala na  ruke včela a ruka  mi opuchla do takých rozmerov, že som na klavíri vôbec nemohla hrať. Už si nepamätám, na základe čoho ma potom klasifikovali. Asi zo známok z celého roka.

Na učiteľku spomínam celkom rada. Keď ma moja Babula začala učiť, bolo to mladé dievča, ktoré len skončilo strednú školu. Svoje vzdelanie si dopĺňala diaľkovým štúdiom.

Celé moje detstvo som závidela všetkým kamarátom a spolužiakom, ktorí nemuseli chodiť do hudobnej školy. Kým oni mali po škole voľno, behali vonku, ja som cestovala do okresného mesta do hudobnej školy. Táto činnosť mi zabrala dva, v niektoré roky  až tri popoludnia v týždni. Po iné dni nemuseli moji kamaráti sedieť doma za klavírom a neúnavne cvičiť  dokola to isté. V istom čase som klavír až nenávidela. Na klavír mi zvykli dať nastavený budík, aby som vedela, ako dlho musím cvičiť. Viete, koľkokrát som podvádzala? Koľkokrát som ručičky hodín posunula dopredu, aby to moje trýznenie skončilo skôr?

Už to, že som musela ísť na prijímačky do hudobnej školy, bolo pre mňa nešťastím. V ten deň išla totiž moja teta na návšteva za svojou sestrou, mojou ďalšou tetou a pôvodne som mala ísť s nimi na výlet až kdesi k Novým Zámkom, kde som dovtedy nikdy nebola. No mne prišli do toho prijímačky, čo mi bolo strašne ľúto. Takže toto bola prvá škvrna na skutočnosti, že budem chodiť do hudobnej školy.



Keď som už bola staršia, keď som už čo-to dokázala zahrať, začalo ma to aj celkom baviť a v deviatej triede som sa dokonca pohrávala  s myšlienkou, že by som pokračovala v štúdiu hry na klavír na konzervatóriu. No nakoniec som sa rozhodla úplne ináč, vybrala som si školu, ktorá nemala s hudbou ani so žiadnym iným umením  nič spoločné. Počas strednej školy využívali moju znalosť hrania na klavír iba na internáte, kde som bývala. Pri rôznych internátnych programoch  som zvykla vystúpiť s nejakou klavírnou skladbičkou.

A to boli na dlhé roky aj posledné dotyky mojich prstov s klávesami  klavíra. Po maturite som zostala bývať v Bratislave, k rodičom som chodila len veľmi zriedka a keď som aj na víkend prišla, tak som si na klavír nikdy nenašla čas. Potom som sa vydala, mala deti, zariaďovali sme vlastný byt. Až po pár rokoch sa moji rodičia rozhodli predať rodinný dom a nasťahovať sa do menšieho mestského bytu. Aj keď sme na klavír chodili okrem jedného všetci súrodenci, bez debaty bolo rozhodnuté, že klavír sa sťahuje ku mne. Ja som bola tá, ktorej bol kúpený, ja som ho teda od rodičov dostala aj do môjho petržalského bytu. Zaujímavé bolo, že nábytok, ktorý sme vtedy mali, bol povrchovou úpravou skoro totožný s farbou dreva klavíra, takže do našej obývačky pekne zapadol.



Až raz prišiel deň, kedy som si vymyslela, že chcem starý nábytok vymeniť za nový. Že chcem mať izbu vzdušnejšiu, s menej nábytkom. Do tejto koncepcie už môj klavír nezapadal. Aj tak bol už len miestom, na ktorom bol položený kvet, vôbec som na ňom nehrávala. Pri rekonštrukcii izby sme klavír odviezli z ôsmeho poschodia nášho bytu nákladným výťahom do spoločných priestorov, do chodbičky pred sušiarne. Vtedy som dala niekoľko inzerátov na jeho predaj nielen na Slovensku, ale aj na rakúske inzertné stránky. Ozval sa mi iba jediný človek niekde z juhovýchodného Slovenska a ten mi za môj klavír ponúkal takú smiešnu sumu, že som s tým nesúhlasila. Neskôr som zistila, že tento chlap za lacné peniaze skupuje hudobné nástroje a potom ich so ziskom predáva. Zrazu som si nevedela predstaviť, že príde niekto cudzí a že odvezie časť môjho detstva. Už fakt, že naši predali dom, v ktorom som vyrastala, bol pre mňa ťažko prijateľný.

Nakoniec sme klavír znovu naložili do nákladného výťahu a znovu s obavami, či sa výťah od tej váhy neodtrhne, sme ho opäť postavili v našej obývačke.  Už sa tak k terajšiemu nábytku nehodí a tým pádom aj moje plány o vzdušnej izbe odleteli. Ani jeden z mojich synov sa nechcel učiť hrať na klavír. Možno sa v ďalšej generácii nájde niekto, kto sa hre na klavír bude venovať.

Zo mňa už klavírny virtuóz nikdy nebude.


11 komentárov:

  1. ein sehr schöner, intressanter Beitrag von dir und ich kenne das auch mit der Musik.. ich habe Akkordeon gespielt in der Musikschule. Ich hatte Auftritte in der Gruppe.. später intressierte sich niemand mehr wenn ich spielte in der Familie. Keins von meinen Kindern war musikalisch veranlagt.
    Ich habs aber noch da stehen und meine Noten im Keller...
    Liebe Grüsse Elke

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dobrý den Vám přeji. S hrou na klavír jsme to měli podobné. Přesně jak to popisujete. Nesnášel jsem různé povinné besídky a přehrávky. Na klavír jsem chodil 10 let a v pubertě toho nechal. Teď toho lituji, jelikož jsem mohl umět víc, než umím.Také já jsem dostal od rodičů pianino, stěhovalo se se mnou i když jsem se oženil, hrávala na něm dcera, tu to moc nebavilo.Přišel rozvod, piáno jsem neměl možnost hned někam odvézt a už jsem ho od bývalky nedostal, prodala ho a koupila si ojeté auto.To tenkrát hodně bolelo.
    A jak dnes? Zahrajete si aspoň občas? Jen tak, pro radost.Já vyměnil piáno alespoň za klávesy.
    Bože, jak se ty osudy navzájem podobají a myslím, že nás bude víc. Přeji hezký víkend. Pavel "Kelyš" Hošek

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahoj Danielko, ozývám se po delší době, neměla jsem na blogování ani čas ani náladu. Na klavír jsem taky jako dítě hrávala. Se stejným odporem jako ty, jsem chodila do hudební školy a doma cvičila etudy. Já měla učitelku - starou pannu, která nás tloukla po prstech, když jsme je nedrželi správně. Dlouhá léta jsem se pak na klavír nechtěla ani podívat. Naučila jsem se hrát na kytaru, ale ke klavíru jsem se přece jen nakonec občas taky vrátila. Nikdy jsem ale nehrála tak dobře, abych mohla vystupovat třeba jen někde na besídce.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. @Elke: Meine Noten sind auch noch in einem Schrank. Wie habe ich in dem Beitrag geschrieben, vielleicht wird jemand in meiner Familie Klavier spielen. Die nächste Generation. Elke, ich bin sehr überrascht, wie du alles gut verstehst. Besser, wie ich dein Deutsch :-(

    @Kelyš: Chcela by som najprv privítať pravdepodobné prvého muža na mojom blogu :-) Až v dospelosti si človek uvedomí, že tí rodičia nechceli pre neho zle, keď ho dali na hudobný nástroj, prípadne na iné záujmové krúžky. Veru si na klavíri nezahrám ani teraz, je tým sťahovaním hore dole rozladený, momentálne naladenie klavíru nepatrí do mojich finančných priorít.... Prajem pekný zbytok víkendu!

    @babi Maňasová: Ako vidím, rovnako "postihnutých" je nás viac. Ja som sa tiež chcela učiť na gitaru, ale moje mäkké brušká prstov to nezvládli :-( Asi som nemala dostatočnú výdrž.
    Zabudla som ešte napísať, že synov som v detstve prihlásila aj na flautu, aj na gitaru. Oba nástroje nechali po prvom roku. Až keď boli dospelí, začali sa učiť hrať - starší na gitaru a mladší na bicie. Dokonca boli v jednom čase členovia hudobnej skupiny Radix.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Že jsem první reagující muž na Vašem blogu? Až tak dalece jsem to nezkoumal, ale nejsem u Vás poprvé. Už si přesně nepamatuji, u koho jsem narazil na odkaz a od té doby mám Vaše RSS.Jsem však líný a většinou jen pročítám a prohlížím. Ale tohle téma mi je velice blízké a odhodlal jsem se ke komentáři.
    S rozladěním to je opravdu smůla a při tom všem stěhování se ani nedivím a chápu, že jsou důležitější finanční priority, není to levná záležitost, vím. Jen mi to navodilo ten příšerný zvuk rozladěného piána někde v baru na divokém západě.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. @Kelyš:Aj ja tak potichu chodím na viacero blogov. Podľa pomeru medzi návštevami a komentármi chodí tak ku mne viac ľudí. Možno to až tak zlé s tým zvukom môjho klavíra nebude, lebo aj ja si viem predstaviť tie plechové zvuky piána z divokého západu :-) Len tak mimochodom, ja som už o mojich klavírnych "schopnostiach" raz písala na mojom predošlom blogu:
    http://tunisanka.wordpress.com/2009/11/21/zo-mna-uz-klavirny-virtuoz-nikdy-nebude/
    Smola je, že video, ktoré som tam mala z youtube, majiteľ odstránil.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Dani, ty si aspoň hrala, ale my sme mali doma klavír po mame/tá občas zahrala/, ale my s bratom nikdy!Klavír sme používali len ako pozadie na detské hry. Keď som študovala za učiteľku som mame vyčítala,že ma nedonútila hrať.4 roky som povinne hrala na harmonike a flaute. Odvtedy nič, hudobku neučím , alebo púšťam hudbu z CDčiek.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. @eva: Toto raz možno budú hovoriť moji synovia, že som ich nedonútila chodiť do hudobky. Ja som ich aj zapísala oboch, najprv na flautu, potom na gitaru, ale chodiť tam odmietli. Až keď mali vlastný rozum, tak sa dali na štúdium hudobného nástroja. Ale k tebe - veď štyri roky sú dosť, predsa niečo musíš vedieť hrať.
    A teraz mimo témy. Prekvapilo ma, že si koketovala aj s blogspotom. Skúšala si aj súkromný aj školský blog. Tú školu máte teraz pekne vynovenú.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Zuzana Pavlovská26. septembra 2011, 0:02

    Tak som sa dnes večer dala na surfovanie po Vašej stránke. Zaujímavý príbeh. Ja som ako dieťa vždy chcela klavír (možno keby som vedela, čo všetko to obnáša, by som sa na to dívala trošku inak), ale nemali sme naň. Teraz som sa ako dospelá dala na to- som druháčka v ZUŠ, popri našom synovi Marekovi. On je prvák. On si ten klavír vybral sám. Doviezli sme ho od svokry, ktorá tiež v minulosti hrala, a veľmi sa potešila, že sa jej nástroj využije. Môžem povedať, že ma to veľmi baví, i keď sa mi nie vždy chce a podarí sa mi nájsť čas pri dvoch deťoch. Je to dosť drina, musím povedať, ale po prvotných zmiešaných pocitoch som to prekonala a dnes, po prvom roku výučby, zahrám aj nejaké tie jednoduchšie etudy alebo menuety.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. @Zuzana P.: Tak to je pre mňa príjemná správa, ktorú som si teraz prečítala. A obdivujem vás. Ste druhá z mojich známych, ktorá sa dala na hru na klavíri až ako dospelá. Tá prvá osoba s tým začala dokonca až ako dôchodkyňa. Takže možno sa ešte aj ja raz prinútim k tomu, že na klavíri hrať budem. Len tie prsty cítim stále drevenejšie. Marekovi aj vám, Zuzana, držím palce. Nech vám to obom dlho vydrží.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Zuzana Pavlovská26. septembra 2011, 21:57

    p. mimi: ďakujem za povzbudenie. Inak poznám jednu pani, ktorá sa dala na dôchodku na hru na cimbal a od tohto septembra si k tomu pridala keyboard... Ona v minulosti spievala, a teraz si to takto zmyslela. Takže nikdy nie je neskoro :) I keď tí, ktorí začali už v detstve, majú predsalen poriadny náskok....

    OdpovedaťOdstrániť