sobota, 11. júna 2011

Ako som detstvo za klavírom strávila

Je jún, blíži sa koniec školského roka. V tomto júni to bude štyridsať rokov, čo som končila základnú školu a zároveň s ňou aj ľudovú školu umenia. Chodila som na klavír.

Mala som sedem rokov, keď ma raz otec zobral do Nitry, kde bol najbližší obchod s hudobnými nástrojmi. Na ten deň nikdy nezabudnem. Ešte aj dnes si matne spomínam, že obchod bol na rohu jednej ulice niekde pod hradom. Najprv sme sa zastavili pred výkladom a až vtedy som sa dovtípila, prečo sme prišli do Nitry. V ten deň sme ho ešte nekúpili, iba sme ho prišli vybrať a objednať. Pre mojich rodičov to bola v tom čase obrovská finančná položka, pretože práve dostavali nový rodinný dom a peňazí nazvyš nebolo. Pamätám si aj to, že stál vtedy dvanásťapol tisíca korún a že ho kupovali na splátky. V tej cene bola už aj okrúhla klavírová stolička.

Domov nám ho priviezli až neskôr.  Chodila som vtedy už  do prvého ročníka hudobnej školy a mala som za sebou prípravku, v ktorej sme už v druhom polroku začali vybrnkávať aj na klavíri. Čierny Ján, čierny Ján, to som už zahrať vedela. V tých úplných začiatkoch som chodila cvičiť k našim známym. 

Tak som sa postupne začala zoznamovať  s durovými a molovými stupnicami, akordami, etudami, sonátami a inými klavírnymi skladbičkami. Každoročne som dvakrát prežívala stresy. Vtedy, keď sme mali školskú besiedku, na ktorej musel vystúpiť každý žiak a druhý raz znovu na konci každého školského roku, kedy som musela absolvovať previerky. Raz som sa im vyhla, pretože ma deň predtým poštípala na  ruke včela a ruka  mi opuchla do takých rozmerov, že som na klavíri vôbec nemohla hrať. Už si nepamätám, na základe čoho ma potom klasifikovali. Asi zo známok z celého roka.

Na učiteľku spomínam celkom rada. Keď ma moja Babula začala učiť, bolo to mladé dievča, ktoré len skončilo strednú školu. Svoje vzdelanie si dopĺňala diaľkovým štúdiom.

Celé moje detstvo som závidela všetkým kamarátom a spolužiakom, ktorí nemuseli chodiť do hudobnej školy. Kým oni mali po škole voľno, behali vonku, ja som cestovala do okresného mesta do hudobnej školy. Táto činnosť mi zabrala dva, v niektoré roky  až tri popoludnia v týždni. Po iné dni nemuseli moji kamaráti sedieť doma za klavírom a neúnavne cvičiť  dokola to isté. V istom čase som klavír až nenávidela. Na klavír mi zvykli dať nastavený budík, aby som vedela, ako dlho musím cvičiť. Viete, koľkokrát som podvádzala? Koľkokrát som ručičky hodín posunula dopredu, aby to moje trýznenie skončilo skôr?

Už to, že som musela ísť na prijímačky do hudobnej školy, bolo pre mňa nešťastím. V ten deň išla totiž moja teta na návšteva za svojou sestrou, mojou ďalšou tetou a pôvodne som mala ísť s nimi na výlet až kdesi k Novým Zámkom, kde som dovtedy nikdy nebola. No mne prišli do toho prijímačky, čo mi bolo strašne ľúto. Takže toto bola prvá škvrna na skutočnosti, že budem chodiť do hudobnej školy.



Keď som už bola staršia, keď som už čo-to dokázala zahrať, začalo ma to aj celkom baviť a v deviatej triede som sa dokonca pohrávala  s myšlienkou, že by som pokračovala v štúdiu hry na klavír na konzervatóriu. No nakoniec som sa rozhodla úplne ináč, vybrala som si školu, ktorá nemala s hudbou ani so žiadnym iným umením  nič spoločné. Počas strednej školy využívali moju znalosť hrania na klavír iba na internáte, kde som bývala. Pri rôznych internátnych programoch  som zvykla vystúpiť s nejakou klavírnou skladbičkou.

A to boli na dlhé roky aj posledné dotyky mojich prstov s klávesami  klavíra. Po maturite som zostala bývať v Bratislave, k rodičom som chodila len veľmi zriedka a keď som aj na víkend prišla, tak som si na klavír nikdy nenašla čas. Potom som sa vydala, mala deti, zariaďovali sme vlastný byt. Až po pár rokoch sa moji rodičia rozhodli predať rodinný dom a nasťahovať sa do menšieho mestského bytu. Aj keď sme na klavír chodili okrem jedného všetci súrodenci, bez debaty bolo rozhodnuté, že klavír sa sťahuje ku mne. Ja som bola tá, ktorej bol kúpený, ja som ho teda od rodičov dostala aj do môjho petržalského bytu. Zaujímavé bolo, že nábytok, ktorý sme vtedy mali, bol povrchovou úpravou skoro totožný s farbou dreva klavíra, takže do našej obývačky pekne zapadol.



Až raz prišiel deň, kedy som si vymyslela, že chcem starý nábytok vymeniť za nový. Že chcem mať izbu vzdušnejšiu, s menej nábytkom. Do tejto koncepcie už môj klavír nezapadal. Aj tak bol už len miestom, na ktorom bol položený kvet, vôbec som na ňom nehrávala. Pri rekonštrukcii izby sme klavír odviezli z ôsmeho poschodia nášho bytu nákladným výťahom do spoločných priestorov, do chodbičky pred sušiarne. Vtedy som dala niekoľko inzerátov na jeho predaj nielen na Slovensku, ale aj na rakúske inzertné stránky. Ozval sa mi iba jediný človek niekde z juhovýchodného Slovenska a ten mi za môj klavír ponúkal takú smiešnu sumu, že som s tým nesúhlasila. Neskôr som zistila, že tento chlap za lacné peniaze skupuje hudobné nástroje a potom ich so ziskom predáva. Zrazu som si nevedela predstaviť, že príde niekto cudzí a že odvezie časť môjho detstva. Už fakt, že naši predali dom, v ktorom som vyrastala, bol pre mňa ťažko prijateľný.

Nakoniec sme klavír znovu naložili do nákladného výťahu a znovu s obavami, či sa výťah od tej váhy neodtrhne, sme ho opäť postavili v našej obývačke.  Už sa tak k terajšiemu nábytku nehodí a tým pádom aj moje plány o vzdušnej izbe odleteli. Ani jeden z mojich synov sa nechcel učiť hrať na klavír. Možno sa v ďalšej generácii nájde niekto, kto sa hre na klavír bude venovať.

Zo mňa už klavírny virtuóz nikdy nebude.