nedeľa 24. apríla 2011

Nielen v Marcheggu sú bociany

Ako som už písala v predošlom článku, z Marcheggu sme išli na Slovensko inou trasou, než ktorou sme tam prišli. Kompou sme prešli hranicu a popri rieke Morave, niekde bližšie, niekde ďalej od nej, sme prešli až do Bratislavy. Tadiaľto som bicyklovala prvý raz a ani si nepamätám, či som niekedy v týchto končinách už bola. Dediny Záhorská Ves a Vysoká pri Morave som videla prvý raz. Je to pekný kraj, len cyklistické chodníky tam nie sú na takej úrovni, na aké som bola doteraz zvyknutá. Miestami som mala pocit, že ma vytrasie z kože, taký nekvalitný bol povrch, po ktorom sme išli. No vraj je to len mojou zhýčkanosťou. Cyklisti sú asi na také cestičky zvyknutí.

Niekde medzi spomínanými dedinami sme videli pásť sa na poli s obilím bociana. Zastavili sme a ja som sa opatrne blížila k bocianovi, aby som si ho odfotila z čo najbližšej vzdialenosti. Keď som už bola od bociana len na pár metrov, ten si to rozmyslel a roztvoril svoje veľké krídla a vzlietol. Mne sa práve v tom najkrajšom momente zasekla spúšť na fotoaparáte. Skúšala som cvaknúť, no nešlo to. S fotoaparátom sa v tej chvíli nedalo robiť nič. Tak som z neho nakoniec vybrala baterky a znovu ich vložila. Tým sa fotoaparát resetoval a znovu začal fungovať. No bocian bol už nenávratne preč.  Keď sa mi to stalo, vraj som použila celkom slušné slovo. No ja vôbec  netuším, čo som v tej chvíli povedala.

Ďalšie bociany sme videli už tesne pred Bratislavou, pred jej časťou Devínska Nová Ves. Neďaleko rieky Morava majú hniezdo na stĺpe uprostred lúky. Aj tu som sa snažila prísť čo najbližšie. Ďalej ma nepustila močaristá pôda.   V samotnej Devínskej Novej Vsi sú až tri hniezdiská bocianov. Tie ďalšie dve sme nevideli.
Od poslednej zastávky na fotenie sme sa už ponáhľali, aby som stihla odchod autobusu, ktorým som si ušetrila približne 15 km cesty.