sobota, 11. februára 2012

Zima na dunajských ramenách

Krásy tohoročnej zimy som bola naposledy zachytiť fotoaparátom začiatkom tohto týždňa  na  D e v í n e. Dnes dopoludnia som si pozrela reprízu Legiend popu zo včerajšieho večera a len čo Martin Chodúr dospieval Šiel, šiel, spakovala som svojich pár vecí a išla som aj ja. So synom sme sa vybrali na fotoúlovky k dunajským ramenám. Autom sme sa doviezli na  miesto, ktoré je známe hlavne cyklistom. Dva bufety vedľa seba na hrádzi, jeden kúsok od nich pod hrádzou. Tu je cestička, ktorá vedie k ramenu s hausbótmi. Najprv sme mysleli, že pôjdeme tam, no nakoniec sme sa vybrali opačným smerom, akoby späť do Bratislavy a do vnútrozemia medzi Dunajom a hrádzou. A tam vznikli aj tieto fotografie.

Dunajské ramená sú zväčša pokryté ľadom, niekoľko odvážlivcov si tu urobilo hraciu plochu na hokej.




Aj môj syn sa rozhodol, že po ľade prejdeme na druhý breh. Ja som dlho otáľala, no nakoniec som nabrala odvahu a vybrala som sa  za ním.  On ma už na druhej strane čakal.



Potom sme sa vybrali ďalej. Po ceste bolo vidieť niekoľko čerstvo ohlodaných stromov od bobrov.




Ľad praská a keď sme boli na druhom brehu, spod ľadu bolo  počuť dunenie, ktoré mi naháňalo strach.

Pohľad na zamrznutú hladinu a naviaty sneh. Ináč je tam vonku snehu veľmi málo, na niektorých miestach nie je ani pokrytá zem.



Dunajské ramená sú miestom, kam sa dá ísť nielen od jari do jesene, ale aj počas zimných mesiacov. Len keby tam návštevníci nenechávali po sebe toľko odpadu. Aj dnes by som nebola stačila fotiť, koľko rôznych skládok plastových fliaš, skla, obalov od konzerv a od nápojov tam bolo. Predpokladám, že najväčší neporiadok po sebe nechávajú rybári, ktorých je často vídať presne na tých miestach, kde boli skládky odpadu. Len jedno nepochopím. Väčšinou tam chodia na autách. To už robí niekomu toľko námahy, aby obaly z toho, čo pri vode skonzumuje, zobral so sebou tam, odkiaľ ich priniesol?
 

Toto nie je koniec fotoreportáže z dnešnej prechádzky. Pokračovanie nabudúce.