sobota, 25. februára 2012

Riport z prvej tohoročnej cyklistiky

Popadlo ma to tak zrazu, práve pár minút po tom, čo som vyliezla zo sprchy s mokrou hlavou. Von lákalo slnečné počasie, aj keď fúkal vietor, ja som si to v plnej miere neuvedomila. Uvedomila som si to až vo chvíli, keď som prešla pár metrov pod Prístavný most, kde som mala dohodnuté stretnutie. Uši ma za tú chvíľu rozboleli natoľko, že som v duchu uvažovala aj o tom, že môj prvý tohoročný cyklovýlet vzdám ešte skôr, než som ho poriadne začala. Zachránila ma šatka, ktorú mi požičal kamarát, s ktorým som sa išla bicyklovať. Tú som si dala na hlavu pod čiapku a tak boli moje uši zachránené.

Bolo asi hodinu pred poludním, keď som dorazila pod Prístavný most. Keďže som tam chvíľu čakala, čas som si krátila fotografovaním. Nikdy predtým som si nevšimla, že je odtiaľ vidieť aj na Bratislavský hrad. 





Z fotografií je vidieť, ako dnes bolo krásne. Neviem, v akých výškach sa pohybovala teplota vzduchu, no ja som bola naobliekaná ako buchta, takže mi zima nebola. Skôr naopak, bolo mi teplo. Odtiaľto sme sa vybrali k prvej benzínke, ktorú sme mali po ceste a kolesá môjho bicykla dostali potrebnú dávku vzduchu. Potom sme šliapali až po rusovské jazero, kde sme sa zastavili kvôli foteniu. Jazero je ešte stále zamrznuté, no od brehov sa už ľad začína topiť.




Keďže ma začalo smädiť a mala som chuť na niečo lepšie ako na čaj, ktorý som si niesla v termoske, od jazera sme zašli do Rusoviec a odtiaľ sme sa po krátkej občerstvovacej prestávke vybrali cez rusovecký park smerom k čunovským jazerám. Tam som nikdy v zime nebola a bola som zvedavá, ako to tam v tomto ročnom období vyzerá. No ďaleko sme nedošli, cesta vedúca k jazerám bola veľmi  rozbahnená od motorových vozidiel, ktoré odvážajú vyrúbané stromy. Poriadne zablatení  sme sa teda znovu vrátili na hrádzu a pokračovali sme v ceste k vodnému dielu v Čunove.


Prišli sme len k začiatku vodného diela, pretože tam bol vietor oveľa citeľnejší. Čakala som, že hladina vody bude zamrznutá viac, ale už aj tu sa ľady skoro celkom roztopili. Iba krajom vodnej nádrže cinkal ľad, s ktorým sa pohrávali vlny na vode. Tento cinkajúci zvuk ľadu zanikal však v nárazoch vetra. Z kusov ľadu, ktorými bola pokrytá ešte pred pár dňami hladina Dunaja, zostali už len kúsky, ktoré vyzerali ako tenké črepiny skla a tie, pritom, ako o seba narážali, vydávali ten zvláštny cinkajúci zvuk.






Cesta domov bola pre mňa velikánskym utrpením, pretože nárazy vetra so mnou chvíľami hádzali tak, že som nemala síl odolávať. Preto som striedala pešiu chôdzu s bicyklom. Kúsok pred Petržalkou som si všimla, že na brehu vyrovnávacieho kanála sa čosi žltie. Zosadla som z bicykla a keď som prišla bližšie, zistila som, že sú to prvé kvety podbeľu.