sobota, 28. apríla 2012

Vtedy v apríli

Jar prichádzala pomaly cez vrchy Tríbečského pohoria. Deň za dňom bolo teplejšie, príroda sa stále viac zelenala. Začínal kvitnúť orgován. Tak, ako prichádzala jar, tak sa blížila od východu aj Sovietska armáda. Aj ona, deň za dňom, oslobodzovala stále viac obcí a miest.

V dedine na pravom brehu Nitry žili ľudia v očakávaní a napätí. Prvé domy stáli niekoľko desiatok metrov od rieky. Dalo sa k nim dostať poľnou cestou za niekoľko minút. Cesta, ale už nie poľná, viedla ďalej do stredu obce. V strede sa vynímal ako obor nad ostatné domy kostol s vysokou vežou. Domy okolo kostola tvorili malé námestie. Boli si navzájom podobné, len omietku mal každý inú. Kostol bol obkolesený parkom so starými velikánmi. Neďaleko kostola stála malá prízemná budova školy. Škola mala len pár tried. No v tých časoch neslúžila svojmu účelu. Neozýval sa z nej bezstarostný džavot detí cez prestávky, nebolo počuť ani hlasy učiteľov. Lavice boli z tried vyhodené na dvore. Na tabule už dávno nepísali detské ruky. Buď boli zakryté nemeckými zástavami alebo si na ne Nemci zaznačovali jednotlivé vojnové situácie. Bolo to tak preto, lebo v škole bol v tom čase usídlený štáb nemeckých vojsk. Sídlila tam skupina nenávidených ľudí. Ich prísne obrvy naháňali ľuďom strach a hrôzu. Ľudia sa radšej vyhýbali stretnutiu s nimi. V okolí dediny boli vybudované obranné línie. Táto dedina v Strednom Ponitrí sa svojím zovňajškom v podstate nelíšila od iných, ale prítomnosť nemeckých vojakov ju predsa len odlišovala od iných. Príchod osloboditeľky bol preto tak očakávaný. Nemci veľmi dobre pozorovali okolie a sovietskych vojakov, ktorí sa len veľmi ťažko dostávali bližšie. Museli byť veľmi opatrní.

Bol týždeň pred Veľkou nocou. Celý bol priam nabitý vojnovými udalosťami. Nemci pobehúvali nervózne po dedine, občania zase s napätím očakávali, čo bude. Sovietske vojská boli v tom čase už pri Berlíne, ale aj na ďalších miestach Európy, aj v malej dedine na pravom brehu Nitry. V stredu vyhodili partizáni vlak s muníciou do povetria. Železničná premávka bola takto prerušená. Z opačnej strany sa zase blížili sovietski vojaci. Dunenie mínometov a diel bolo stále silnejšie. Z toho ľudia usúdili, že sloboda už nie je ďaleko. Už v piatok sa pomocou lietadiel dostali na pravý breh Nitry. Nemcov vyhnali do druhej a tretej obrannej línie. Museli prejsť cez dedinu. Líšili sa od tých Nemcov, čo boli v dedine. Títo boli otrhaní, hladní a špinaví. Bolo na nich vidieť útrapy vojny, ktorú už oni vtedy vyhlásili za nezmyselnú. Za nimi tiahli sovietski vojaci. Dostali sa až na okraj dediny. Najskôr sa zdržiavali len tam, no postupne vysielali do dediny výzvedné hliadky.

V nedeľu dopoludnia bol ešte v uliciach ruch. Ľudia mali sviatočnú náladu. Všade sa živo diskutovalo o posledných vojnových udalostiach. Ale ako pribúdali hodiny, ľudia akoby v ovzduší cítili, že sa niečo odohrá. Na myseľ im prichádzala otázka, čo bude. A to už boli nemecké vojská v zákopoch za dedinou, posúvali sa stále ďalej. Na štábe drnčal telefón s novými a novými správami. Nemci dostali povel odísť preč. Preto vzali to najpotrebnejšie a utekali von z dediny. Zostalo ich len niekoľko. Usadili sa na miestach, odkiaľ bolo možné pozorovať okolie a prichádzajúcich sovietskych vojakov.

Uprostred dediny, oproti kostolu stál dom. Zabednené okná pozerali smutno do ulice. Bol ako mŕtvy. Všetok život sa vtiahol do pivnice. Tam sa utiahli nielen obyvatelia tohto domu, ale i ďalší susedia. V pivnici bol odporný vzduch. Každý si v nej našiel svojej miestečko. Na drevenej debni sedel mladý muž. Bol mladý, ale výraz jeho tváre vôbec o tom nenasvedčoval. Aj on bojoval na fronte. Keďže mu mína odtrhla nohu, vrátil sa domov k ženám, deťom a starcom. V jeho očiach, no nielen v nich, bolo vidieť napätie. V miestnosti bola atmosféra na prasknutie. V kúte sa v matkinom náručí rozplakalo dieťa. To nemluvňa asi tiež cítilo, že niečo nie je v poriadku. Zrazu bolo z pivnice počuť tlmené mumlanie, zdalo sa, ako keby sa tam modlili. Ľudia, na ktorých sa zahnala vojna svojou krutou rukou, sa naozaj modlili. Modlili sa z hlbokej úprimnosti srdca. Zvonku bolo počuť nejaké kroky a ktosi zabúchal na dvere. Všetkým zovreli srdcia od strachu, pretože boli presvedčení, že sú to Nemci. V miestnosti nastal zmätok. Decko v matkinom náručí sa rozplakalo ešte viac. Matka ho začala tíšiť. Starí len čakali. Búchanie sa ozvalo znova.
“Choď otvoriť!” povedal niekto.
Nikto sa však nehýbal. Konečne sa z debny zdvihla postava. Pomaly sa ťahala k dverám. V tom momente boli všetky oči upreté na neho. Na hlinenej podlahe sa tupo ozývali kroky jeho protézy. Otvoril, trhlo ho a postúpil o krok dozadu. Do pivnice vstúpili dve postavy. Všetci upreli zrak na prichádzajúcich. V prítmí nemohli rozoznať, kto to je. Ale červené hviezdy na vojenských čiapkach prezradili, kto sú. Boli to dvaja sovietski samopalníci. Vstúpili s namierenými samopalmi, ale keď videli, že v kryte nie sú žiadni Nemci, samopaly sklonili k zemi.
“Zdravstvujte, druzja!” pozdravili sa príchodiaci. Až vtedy odpadol všetkým kameň zo srdca.
“Vitajte u nás! Ale ste nám nahnali strachu! Odkiaľ idete?” hrnuli sa ďalšie otázky.  Gazdiná priniesla fľašu a občerstvenie. Naliala hosťom do decákov a nakrájala im slaniny.
“Jedzte!” núkala ich.
Vojaci sa najedli a chvíľu si posedeli. V priateľskom rozhovore im tá chvíľa rýchle ušla. Pýtali sa, či sú v blízkosti Nemci. Keď im povedali, že sú, pobrali sa rýchle naspäť. Museli to oznámiť ostatným.
“Dávajte si pozor!” lúčili sa s nimi domáci.

Hodiny na veži práve odbili štyri. Vojaci vyšli z pivnice. Prešuchli sa popri stene a mali prejsť cez dvor. No nevedeli, že z veže na nich hľadia zlostné oči Nemcov. Práve prebehovali cez dvor, keď sa ozvala guľometná paľba. Krátka salva stačila v momente vyhasiť ich dva mladé životy. Tento okamih videli ďalší sovietski vojaci, ktorí sa medzičasom nepozorovane dostali do dediny.
“Ivan, Koľa, pajďom!”
Traja vojaci s nasadením vlastného života vtrhli do veže. Po točitých schodoch vybehli až hore. Nemcov prepadli od chrbta a zlikvidovali ich. To bola posledná prekážka. Zničením tejto prekážky, 1. apríla 1945, bola obec úplne oslobodená.

***** 

Ak ste sa prepracovali až sem, tak ďakujem za vašu trpezlivosť. Lebo aj ja som musela byť dosť trpezlivá, keď som to po rokoch znovu čítala. Ani nechápem, ako sa tento príbeh, ktorý som písala ako ani nie štrnásťročná žiačka základnej školy, zachoval až do dnešných čias. Našla som ho nedávno, keď som hľadala jeden darček, ktorý som dostala k osemnástym narodeninám. Keďže je teraz práve obdobie, v ktorom sa odohrával aj príbeh z tejto slohovej práce, tak som si povedala, že vás s ním oboznámim. Prepísala som ho doslovne, hoci ma často nutkalo upraviť text.

Prosím, buďte zhovievaví k obsahu aj k technike písania. Buďte zhovievaví  k tomu, ako boli posledné dni vojny opísané 14-ročným dievčaťom. Slohová práca bola ovplyvnená tou dobou, v ktorej som vyrastala. Veľa filmov s vojenskou tématikou som nevidela ani dodnes, nie to ešte vtedy, nečítala som ani jeden román o vojne. Veru nie. Takže môj pohľad na to bol dosť naivný. Možno by vás zaujímalo, odkiaľ som čerpala informácie k napísaniu.  Príbeh mi rozprával pán, ktorý žil vtedy v domove dôchodcov v susednej obci. Bola som za ním asi trikrát aj so spolužiakom, ktorý bol jeho synovec. Bol to ten muž s protézou. A ešte sa vám pochválim, že tento príbeh pod názvom "Ako sa rodila sloboda" bol v tom čase uverejnený aj v okresnom denníku, pretože som sa s ním zúčastnila súťaže vyhlásenej k 25. výročiu oslobodenia Československa. 

Možno aj toto bola tá cesta, po ktorej prišli...