pondelok, 5. decembra 2011

Keď dvaja robia to isté

Dnes si zoberiem na mušku nielen dvoch,  ale až troch ľudí, čo robia to isté, ale nie je to to isté. Sú to traja husľoví virtuózi, ktorých mám rada a dvoch z nich som mala možnosť počuť hrať aj naživo. 

Toho prvého som začala sledovať už ako malé dieťa, kedy sa Slovenskom roznieslo, že v malom meste Vrútky na strednom Slovensku vyrastá pod vedením vlastného otca nádejný husľový talent. Malý Dalibor už ako sedemročný vystúpil prvý raz na verejnom koncerte a svojou hrou očaril nejedného poslucháča. Ako 10-ročný nahral svoje prvé CD. Pôsobil na mňa ako pokojné dieťa, žiaden rebel. A pôsobí tak na mňa dodnes, hoci je to už dospelý 26-ročný muž a aj napriek tomu, že získal  mnohé ocenenia na rôznych svetových súťažiach, že hral s významnými orchestrami pod taktovkou mnohých domácich a svetových dirigentov na koncertných pódiách mnohých krajín sveta, pôsobí na mňa veľmi skromne. Jeho interpretáciu husľových diel označujem za klasickú.


Pred niekoľkými rokmi som bola pozvaná na koncertné vystúpenie českého husľového virtuóza Pavla Šporcla, ktorý má 38 rokov. Jeho program, s ktorým prišiel do slovenskej filharmónie, sa volal Pocta Paganinimu. Už predtým som tohto huslistu poznala z televíznej obrazovky a vedela som, že hudbu svetových velikánov podáva v trošku inom štýle, ako sme boli dovtedy zvyknutí. Aj jeho imidž nevyzeral tak, ako by ste si predstavovali huslistu, ktorý hrá  Paganiniho, Mendelssohna, Suka a iných klasikov. Jeho šatka na hlave, previazaná štýlom piráta, kožené nohavice a náušnice v ušiach, bolo niečo nezvyčajné. Tento človek urobil pre vážnu hudbu veľa. Prelomil ľady medzi ňou a mladými poslucháčmi. Na jeho koncerty vážnej hudby sa začalo chodiť v rifliach. Po spomínanom koncerte som sa zúčastnila aj recepcie, kde sa mi podarilo prehodiť zopár slov s Pavlom. Dostala som od neho aj podpiskarty, ale tie ani nejdem hľadať, tuším som ich asi pred rokom vyhodila. Škoda, netušila som, že raz budem o ňom písať na blog.


Posledným, s kým vás chcem zoznámiť, je huslista David Garrett. Momentálne 31-ročný rodák z nemeckého Aachenu je v niečom podobný s českým Pavlom Šporclom. Aj on svojím rockovým podaním prilákal na svoje koncerty vážnej hudby množstvo mladých ľudí. V jeho repertoári sú skladby od Beethovena až po Metallicu. Jeho meno sa nespája len s hudbou, ale nesie ho aj toaletná voda pre mužov, ktorá sa volá David Garrett Rock Symphonies. A čo je ešte zaujímavé na tomto mladom huslistovi? Koncom mája 2008 bola jeho najrýchlejšie zahraná skladba Let čmeliaka zapísaná do Guinnesovej knihy rekordov. Skladbu od Nikolaja Rimskeho-Korsakova zahral len za necelých 66 sekúnd, čo znamenalo, že zahral trinásť nôt za sekundu.


Veľmi ťažko sa mi vyberali ukážky od jednotlivých interpretov. Okrem nich počúvam samozrejme aj iných. V jednom období som mala veľmi rada aj Vanessu Mae, ale jej CD som si už dávnejšie nepustila, čo je podľa mňa chyba.  Na záver uvádzam linky na  oficiálne webové stránky všetkých troch huslistov. Určite si na známom portáli nájdete množstvo ďalších videonahrávok. Som presvedčená, že vás oslovia a pre niektorých z vás sa stanú aj vašimi obľúbenými.


DALIBOR KARVAY

PAVEL ŠPORCL

DAVID GARRETT