sobota, 12. februára 2011

Už ich mám!

Neverila som tomu, že sa mi ich  ešte túto zimu podarí nafotiť.  No nie sú to asi tie, ktoré som videla neďaleko miesta, kde bývam, len kúsok za ekonomickou univerzitou. Písala som o tom koncom minulého roku. Tieto sa mi podarilo odfotiť na poli dosť vzdialenom od môjho bydliska. Bolo to takto:

V stredu som po vlastnej osi odviezla môj už skoro päťročný bicykel do servisu. Po skoro 3700 najazdených km si to už konečne zaslúžil. Hotový mal byť koncom týždňa. Tak som sa dnes doobeda vybrala autobusom smerujúcim do maďarskej Rajky, z ktorého som vystúpila v Rusovciach. Tam som si  tento posledný bicykel kupovala, tam mi na ňom teraz vymenili reťaz, plášte a dúfam, že nastavili všetko tak, aby som mala dobre dlhý čas pokoj.

Keďže bolo dnes pekné slnečné, aj keď veľmi vetristé a chladné počasie, nešla som rovno domov. Jedným z dôvodov bolo aj to, že som si myslela, že sa vyhnem protivetru. No nebolo tak. Fúkalo aj smerom na Kittsee, nielen na dunajskej hrádzi. Na tejto mojej prvej tohoročnej vychádzke na bicykli ma doprevádzal môj známy, s ktorým sme už nejaké spoločné kilometre odtočili. Obaja máme záľubu aj vo fotografovaní, takže sme sa občas zastavili a odfotili to, čo sa nám zdalo pekné. 

Pri jednej takejto fotozastávke som už fotoaparát odložila, nasadla som na bicykel a v tom som ich zbadala.  Na poli, na rakúskej strane, bolo šesť srniek. Rýchlo som zase zastavila a fotoaparát som namierila na malé stádo týchto zvierat. Boli dosť ďaleko, fotila som s maximálnym priblížením, aj tak som ešte musela z fotografií urobiť výrez.  Ale konečne ich mám v mojej fotozbierke.

V dedine Kittsee som zase neodolala a zaviezli sme sa až k parku s kaštieľom. Tak, ako aj naposledy, brána bola zamknutá. Tentoraz sme to skúsili aj tak, že sme ho celý obišli, mysliac si, že možno ešte nájdeme iný otvorený vstup do areálu.  Nenašli sme. Zato ceduľa s nápisom o otváracích hodinách visí stále na strome  blízko od vstupnej brány, no tie otváracie hodiny totálne ignoruje.

Odtiaľto sme sa už známou cestou po Pressburgerstrasse vybrali na našu Kopčiansku ulicu, k železničnej stanici Petržalka a kúsok za ňou sa naše cesty rozišli. Som rada, že som tento týždeň urobila môj osobný rekord. Doteraz som vo februári ešte nikdy nebicyklovala. Asi sa už zo mňa stáva naozajstná cyklistka :-)