štvrtok 30. decembra 2010

Tri srnky


Hľadáte ich na mojich fotografiách? Nevidíte ich? Veru ani ja. Z nasledovných riadkov sa dozviete, prečo to je tak.
 
Dnes som si urobila asi dvojhodinovú prechádzku k Dunaju. Vo chvíli, kedy som vychádzala z lesíka na hrádzu,  spomenula som si na jednu zimu, kedy bolo veľa snehu a trešťalo ešte viac, ako dnes. Boli sme sa prejsť s mojím bratom  a so švagrinou presne na miestach, ktorými som prechádzala. Vtedy nám splašene prebehli pred očami srnky. V duchu som si kládla otázku, prečo som odvtedy nemala také šťastie. Odkedy chodievam von s fotoaparátom,  nikdy som žiadnu srnku nevidela. Aj som si hneď odpovedala. V tých miestach je v posledných rokoch taký ruch, že by tam nemali pokoj. Veď aj dnes tam veľa majiteľov venčilo svojich štvornohých miláčikov.

Už som sa vracala smerom k sídlisku, keď som uvidela krík, na ktorom bolo ešte niekoľko šípok. Chcela som si ich odfotiť tak, aby kontrastovali s bielym snehom, ktorý bol okolo kríka ešte dosť zachovaný. Vtedy som si na snehu všimla, že sú tam bobky nejakého zvieratka. Dumala som, kto si tam asi urobil potrebu. Zajace? Srnky? Keďže sa v tom nevyznám, viac som sa tým nezaoberala. Ani šípky sa mi nepodarilo odfotiť, lebo mi došli už aj posledné baterky, ktoré som si z domu zobrala. Tá treskúca zima urobila s baterkami svoje, hoci som ich aj nosila v teple vnútorného vrecka bundy. Nepomohlo to, vydržali len veľmi málo.

Nevadí, pomyslela som, veď už mám na dnes nafotené, idem domov. A v tej chvíli mi padol zrak k miestu, kde sa čosi pohlo. Asi 30 m odo mňa som najprv  uvidela dve, no potom sa kdesi vzala aj tretia. Srnky. Vyzerali, že sú mladé. Keďže sa vzďaľovali odo  mňa, videla som im biele zadočky. Potichu som sa blížila k nim a v duchu som hromžila na všetky baterky, ktoré sa mi vybili. Mala som so sebou dva fotoaparáty, no v tejto chvíli som srnky nemala čím odfotografovať. Ako som sa k nim blížila, oni tiež vždy pobehli kus do mňa, ale neušli úplne. Napadla mi spásonosná myšlienka. Vytiahla som jeden z mobilov, ktoré som mala so sebou. Cvakala som a cvakala, hoci som veľmi výsledku neverila. Nechápala som, že srnky odchádzajú smerom k hrádzi. Práve k tomu miestu, kde je dosť veľká frekvencia ľudí a psov. A tam mi pomedzi stromy zmizli  z dohľadu.
Doma som zistila, že nádej, ktorú som vkladala do fotografií z mobilu, bola zbytočná. Ani na jednej fotografii nevidím ani len náznak srnky. Smola.  Ale teraz už viem, že srnky tam môžem stretnúť aj častejšie. Niekedy sa tam vyberiem s nabitými zbraňami a dúfam, že výsledok mojej poľovačky vám budem môcť tuto ukázať.