piatok, 25. februára 2011

Hotel Sen

Pred mnohými rokmi, keď som ešte pracovala v zahraničnom obchode, vracali sme sa s riaditeľom firmy, v ktorej som vtedy bola zamestnaná, zo služobnej cesty v Nemecku. Boli sme na veľtrhu  vo Frankfurte nad Mohanom. Môj šéf a zároveň aj majiteľ firmy, nemal veľmi dobré orientačné schopnosti. Jednak sa mi s tým pochválil sám a jednak som to mala možnosť zistiť aj sama, pretože som s ním bola na viacerých cestách v zahraničí.  Jeho nedostatky v orientácii sa prejavili aj v deň, kedy sme sa vybrali na cestu domov z Frankfurtu. Namiesto smer Bratislava  nasmeroval auto niekde na sever Nemecka. Keďže vrátiť sa z diaľnice nebýva jednoduché, kým sme to vlastne zistili a kým sme sa dostali na správny smer, stratili sme dosť času.

Ako sme sa blížili k mestu Norimberk, prišiel s návrhom, že nebudeme v noci pokračovať v ceste domov, ale že prespíme noc niekde nablízku a že  v sobotu dopoludnia  si urobíme nákupný program v tomto meste. Tak sa aj stalo. Povedali sme si, že zastavíme v prvom hoteli, ktorý budeme mať po ceste.

Jeho názov si už dnes nepamätám, ale stál na predmestí Norimberku, hneď vedľa cesty, po ktorej sme išli. Ani malý, ani veľký, taký akurát. Bol  veľmi útulný a cítili sme sa v ňom príjemne. Izby sme dostali každý na inom poschodí. Moja izba bola zariadená v odtieňoch staroružovej a bordovej, izba môjho šéfa bola v odtieňoch hnedej a bledožltej. Kúpelne ladili farebne s izbami. Boli sme z nich takí nadšení, že sme si ich išli vzájomne ukazovať a majiteľka hotela nám ukázala ešte aj jednu izbu na ďalšom poschodí. Tá bola zase ladená do zelena. Do tohto hotela som sa zamilovala na prvý pohľad. Nepáčil sa len mne, ale aj šéfovi.

Keď som prišla domov, s nadšením som opisovala hotel aj mojej rodine. Odvtedy som začala tajne snívať o tom, že raz, keď budem veľká a bohatá, vybudujem si takýto pekný rodinný hotelík. Bola som veľmi  prekvapená, keď sme raz boli s  mužom v meste a ako sme prechádzali okolo jednej zanedbanej, no kedysi určite krásnej stavby povedal, že toto by bol vhodný dom na rodinný hotel. Páčil sa mi a tiež by som si bola vedela v tomto dome predstaviť pekný malý hotel. 

Odvtedy prešlo skoro  dvadsať rokov. Všeličo sa v mojom živote zmenilo, ale spomínaný  dom chátra ešte aj dnes. Ja som si medzitým v meste vyhliadla ešte jeden, len o pár ulíc ďalej. Predstavy o vlastnom hoteli zostali len neuskutočneným snom. Nikdy som nemala toľko peňazí, aby som si mohla dovoliť kúpiť dom v centre mesta, aj keď len schátraný. Tento nedostatok som kompenzovala vo svojich myšlienkach tým, že som si hovorila - možno to nebola až taká super myšlienka, pri prevádzke hotela by som nemohla toľko cestovať, bola by som viazaná k hotelu.

No ale prečo toto vlastne píšem? Včera som prechádzala ulicou, v ktorej stojí ten môj druhý dom - adept na hotel. Dom už nechátra. Niekto  ho  kúpil, už ho aj zrekonštruoval. Síce pred ním  ešte stále stojí  stavebný výťah, no zvonku už má novú peknú zelenú fasádu. Určite budú aj jeho interiéry také pekné, aký pekný je jeho zovňajšok. Nechám sa prekvapiť, čo v mojom hoteli SEN bude.