pondelok, 5. marca 2012

Pamätáte si ešte, aký prívlastok dostal mesiac marec?

Možno vám utkvelo v pamäti ešte zo školských čias, že marec mal prívlastok "Mesiac knihy". Dnešná mládež to už asi ani nevie, pretože číta veľmi málo. Možno sa v posledných rokoch aj internetu a počítačom ušiel nejaký mesiac v kalendári, zatiaľ som o tom nepočula. Musím skonštatovať, že aj ja sama nehltám knihy tak, ako kedysi. Je to aj tým, že dnes máme viac možností ako tráviť voľný čas.

No nielen medzi mladými sa nájdu ľudia, ktorí nepoznajú chvíle napätia nad dobrou knihou. Mala som kolegyňu, ktorá bola odo mňa mladšia asi o pätnásť rokov a tiež patrila k tým, ktorí nikdy v živote žiadnu knihu neprečítali. Zarážajúce na tom je to, že mala maturitu.

Priznám sa, k napísaniu tejto úvahy ma podnietil článok, ktorý som čítala počas tohto víkendu v internetovom vydaní denníka Sme. Tlačenú verziu tohto denníka nekupujem, denne si pár článkov z týchto novín prečítam na internete. Tak to bolo aj včera. Titulok článku znie "Zúfalé ženy píšu zúfalé romány" a autorka v ňom rozoberá pôvodnú slovenskú knižnú tvorbu. Hneď na začiatok článku uverejnila kratučkú ukážku z nejakého románu, ktorá nemohla vôbec nič povedať o celom diele. Ale zato dokázala označiť celé dielo slovom brak.

Autorka článku, okrem toho, že píše pre Sme, je aj autorkou niekoľkých rozhlasových hier. Že ich nepoznám, je v dnešnej dobe normálne. Veď kto dnes počúva rozhlasovú hru? Možno pár dôchodcov a ľudí, ktorí pracujú v nočných smenách na vrátniciach podnikov. Zo svojho okolia nepoznám nikoho, kto by mi v posledných dvadsiatich rokoch rozprával o tom, že si vypočul nejakú rozhlasovú hru. Ale mám veľa známych, ktorí za posledné roky prečítali hromadu kníh. Čudovali by ste sa, boli medzi nimi aj knihy slovenských autoriek. Zúfalých autoriek, ako ich označila pani novinárka.

V tomto kontexte potom pochopím aj to, prečo označila všetkých skoro sto slovenských autoriek za zúfalé. Zúfalou je asi ona alebo tá osoba, ktorá si u nej spomínaný článok objednala. Je fajn, že sa na Slovensku dal priestor aj slovenským autorom. No na druhej strane, je tu bohužiaľ veľa takých ľudí, ktorí budú všetko slovenské označovať za zlé. Dôkazom toho je diskusia pod článkom, kde sa ozvalo množstvo "intelektuálov", ktorí síce nikdy žiadnu knihu od spomínaných autoriek neprečítali, ale v anonymných komentároch vyjadrujú na ne svoje názory. Napríklad nejaký pán Oggir sa tam vyjadril, že článok ani nedočítal, prišiel iba po zoznam mien, z ktorých ani jedno nepoznal, ale zato svoj diskusný príspevok končí slovami: " Tak či tak, podľa mňa platí téza, že ukáž mi, čo sa ti páči, čo rád počúvaš, čo rád čítaš a ja pravdepodobne uhádnem, koho budeš voliť". (Text som upravila, dala som mu interpunkčné znamienka) No čo poviete na takého veštca? Podobne ladených komentárov je tam plno.

V článku je publikovaný aj názor jednej zo slovenských autoriek, ktorá je zároveň aj vydavateľkou. Aj keď som nečítala žiadnu jej knihu, ani žiadnu knihu z jej vydavateľstva, jej slová si dovolím použiť na záver môjho zamyslenia: "Knihu nerobí knihou to, že ju niekto vytlačil, ale to, že si ju ľudia čítajú, rozprávajú o nej, podčiarkujú si celé pasáže a vracajú sa k nej. Len hlupák sa cíti natoľko kompetentný, že dokáže bohorovne rozdeliť knihy na literatúru a to ostatné".

Takže milé čitateľky, čítajte knihy slovenských autoriek, kupujte ich, požičiavajte si ich v knižniciach. Každý nech číta to, čo ho baví a čo sa mu páči. A pseudointelektuálom odkazujem: Skúste napísať aj vy nejaký román, vydajte ho a uvidíme, kto ho bude čítať.