sobota 17. marca 2012

Sedia na konároch a je im dobre


Jarné obdobie vždy prináša novú nádej na život, ku ktorému je potrebné slnko a teplo. Prvá  zeleň a spev vtákov nás vnútorne oblaží a rozveselí.Prvé kvietky tohoročnej jari som už priniesla, tentokrát som sa zamerala zase na vtáky. Na prechádzke lesom ma včera doprevádzal rôznorodý spev vtákov a všimla som si, že mnohí usilovne pracovali na stavbe svojich hniezd. 

Neďaleko od nášho domu vyrástla čerešňa a na nej som si všimla prvého štebotajúceho vtáčika. Bola to sýkorka, ktorá sa ale usadila na konári stromu tak nevhodne, že som k nej nemala dobrý prístup. Skúšala som ju fotiť zo všetkých prístupných strán, ale fotografie nič moc. Tak som z nich urobila aspoň koláž.

Od čerešne bolo už kúsok do lesíka, ktorý sa belie rozkvitnutými snežienkami. Cestou tam som prechádzala popri drozdovi, ktorý si vyhrabával potravu zo zeme. Pozrel na mňa a ako som prichádzala bližšie, odletel o kus ďalej.


V lesíku to začína naberať farby. Po tej jednotvárnej hnedej, ktorú sme tu mali doteraz, je tam biela a zelená. Stromy vrhali tiene na zem a bol na to zaujímavý pohľad.
Nad hlavou mi potelovali vtáky, hlavne vrany, ktoré si vyhľadávali vhodné stromy, na ktorých by si postavili svoje hniezda.

 



Čo ma najviac prekvapilo, boli sojky, ktoré lietali neďaleko od mňa a v celkom prijateľnej výške, takže som sa vybrala potichu tým smerom, kde si sadli na konáre stromu. Už som mala konečne vybratý priestor, v ktorom mi neprekážali žiadne konáre, keď tu na mňa zozadu začal vyskakovať psisko, ktorého svoj pán nedržal na vôdzke. Nielenže neznášam to, keď ma obťažujú cudzí psi, ale jeho brechot vyplašil aj moje sojky. Včera to vôbec nebol vhodný čas, kedy som išla do lesíka. Bolo niečo okolo druhej popoludní a to tam už začali chodiť psíčkari, ale aj deti cestou zo školy. Jedna rodinka s malým dievčatkom narobila v lese toľko hluku, ako keby ich bolo desať. Vrieskali, hulákali, ako keby tam boli sami. Mala som sto chutí im niečo povedať.  Takže sojka je len jedna, potom už sedeli vysoko v konároch stromov, tam môj objektív nestačil. Živú sojku som fakticky videla včera len druhý raz v živote.


V predposlednom článku som písala, že som objavila prvé kvietky modravky. Včera ich už bolo vidieť viac. Fotila som aj snežienky, pretože ich čas kvitnutia pomaly končí a budeme sa z nich tešiť zase až o rok.

 

Na opačnom konci lesíku som zbadala ďalšie vtáky, ktoré som tu ešte nikdy nevidela. Boli to hrdličky. Najprv som si nebola istá, čo sú to naozaj tieto vtáky, ale doma som si vyhľadala fotky hrdličky na internete a mali by to byť aj podľa internetu tieto vtáky. Síce mi tiež nechceli pózovať, boli dosť vysoko, ale aspoň jednu fotku sem dám.


No a nakoniec ešte jeden vtáčik, ktorý sedel konečne dosť nízko na kmeni jedného z gaštanov pred kaplnkou. Bol to brhlík. Cvakla som zo dva razy a zrazu nič. Baterky v čudu. Rýchlo som ich vymenila za druhé, no vtáčik mi medzitým stihol uletieť. Tak som cvakla už len hniezdo, ktoré netuším, akému vtákovi bude patriť.