nedeľa, 26. septembra 2010

Upršaný deň

Dnes je taký deň, o ktorom sa hovorí, že nie je hodno ani psa von vyhnať. Už včera večer začalo pršať a prší, prší a prší, k tomu ešte aj nechutný vietor fúka. No čo sa dá robiť v také dni? Spať, čítať, pozerať telku, alebo surfovať po nete. Určite ešte aj mnoho iných činností, ale ja robím dnes tie, ktoré som vymenovala. A ešte dumať nad vecami, na ktoré inokedy nie je čas. 

Pred chvíľou som dopozerala reprízu včerajšej Pošty pre teba, jednu z mála relácií, ktoré si občas pozriem na predplatenej televízii.  Sú  tam často odvysielané príbehy ľudí, nad ktorými človek ešte dlhší čas premýšľa. Za roky vysielania tejto relácie sa tam premlelo množstvo ľudských osudov. Niektoré príbehy nestoja za to, aby boli zverejnené v televízii, no väčšina je tam podľa mňa takých, pri ktorých sa človek pozastaví a zamyslí. Aj dnes boli dva také, nad ktorými som sa zamyslela, jeden taký, čo veľmi nestál za to. Načo si volá zadaný muž priateľku z detstva, či mladých čias do televízie, keď mal možnosť s ňou len pred pár rokmi hovoriť prostredníctvom telefónu? Prečo si ľudia spomenú na svojich dávnych známych po rokoch, keď vlastne nebol žiaden vážny dôvod, aby svoje kontakty prerušili? Asi ich priateľstvo nestálo v tom období za to, aby v ňom naďalej pokračovali. Ide len o zvedavosť, ako ten druhý, či druhá vyzerá? Či je zadaný, alebo voľný? Neviem.

Prvý príbeh som nevidela od začiatku, no dovtípila som sa o čo išlo. Manželia, ktorí pred tridsiatimi rokmi  splodili dieťa a hneď po pôrode ho dali k adopcii, si teraz zaumienili, že by ho - v tomto prípade dcéru, chceli vidieť a spoznať. Ja osobne som odsúdila ich správanie. Prečo nedajú pokoj človeku, ktorému síce dali život, ale po dlhé obdobie života im nechýbal. Dcéra pri návšteve televízneho štábu prisľúbila, že príde do štúdia, no nakoniec neprišla. Myslím si, že urobila dobre.

Ako posledná si pozývala do štúdia svoju budúcu svokru mladá 17-ročná mamička, ktorá je toho času v reedukačnom centre aj so svojou 15-mesačnou dcérkou. Tá žena, ktorú si pozývala, si zaslúži môj obdiv. To sú ľudia, o ktorých by mali vedieť aj ostatní. Sama vychovala svojich 6 detí, tri vnúčatá a nie je pre ňu problémom, aby pomohla aj mladému dievčaťu, ktorému tú pomoc nebola schopná poskytnúť jej vlastná mama.

Tak a teraz viete, čo som robila dnes popoludní a aspoň v skratke som vám napísala o tom, čo som dnes videla v telke. Dúfam, že toto psie počasie nebude trvať dlho a že skoro zase prídu dni, kedy sa vyberiem s fotoaparátom do mesta, či na bicykli do prírody. Vám želám, aby ste si aj vy dokázali užívať takéto lenivé dni, aký som si užila ja dnes.

Takto pršalo už včera večer a s malými prestávkami tak prší doteraz.