štvrtok, 16. septembra 2010

Jeseň sa začína hlásiť o slovo

Po celonočnom a dopoludňajšom daždi vykuklo popoludní slnko. Neváhala som ani chvíľu a vybehla som von do blízkeho lesíka aj s fotoaparátom. 

Len kúsok za naším domom mi cez chodník prebehla krásna tmavohnedá veverička s bielym bruškom. Bohužiaľ, bola rýchlejšia ako ja. Fotky unikajúcej  veveričky nie sú kvalitné, ale jednu som sem musela použiť. Chvíľu som pobehovala popod stromy, na ktoré vyliezla a kde preskakovala z jednej koruny stromu do koruny ďalšieho a nakoniec sa na jednom z konárov usadila a viac sa ani nepohla. Pozerala na mňa a ja na ňu. Postávala som tam a čakala, že sa umúdri a zlezie. Veverička si asi povedala, že tú radosť, aby som ju pekne odfotila,  mi neurobí. Po chvíli  som to vzdala a  nechala som ju tam. Možno to bola tá  istá veverička, ktorá kedysi žila na topole, ktorý je hneď pod naším balkónom. Nečudujem sa, že sa od nás odsťahovala. Vedľajší strom, kde zostala sedieť, bol orech s práve dozrievajúcimi plodmi.

Bola som zvedavá, v akom štádiu dozrievania sú gaštany. Najviac ich je v lesíku pri kaplnke. Tam som si musela veľmi dobre dávať pozor na hlavu, aby mi ju nerozbili stále padajúce gaštany. Listy  niektorých stromov začínajú naberať žltú a červenú farbu, jednoducho sa jeseň začína hlásiť o slovo.