štvrtok, 25. novembra 2010

Pre vás, čo ma navštevujete

Blogerov, či ľudí, ktorí si založili svoje vlastné  webové stránky, na ktorých zdieľajú  s verejnosťou svoje zážitky formou denníčkov alebo fotografií, je už dnes strašne veľa. Aj ja som sa pred niekoľkými rokmi rozhodla, že sa  takúto stránku  pokúsim vytvoriť.


Mala som mailové konto na jednom z celosvetových serverov a tento  ponúkal možnosť vytvoriť si vlastný blog i vlastnú stránku. Priznám sa, začiatky neboli pre mňa ľahké.  Jazyk, v ktorom boli  v tom čase k dispozícii návody na tvorbu týchto stránok, neovládam. Po prvom neúspešnom pokuse som to na istý čas vzdala a po nejakom čase som to začala skúšať na inom portáli. Ani tam to nebolo o nič jednoduchšie. Problém bol ten istý, moja jazyková neschopnosť.  Lenže v tom čase som už mala aj iný dôvod, prečo takú stránku chcem. Mojej sestre mala vyjsť prvá kniha a ja som jej chcela prostredníctvom mojej stránky urobiť aspoň maličkú reklamu.


Tak som sa do toho znovu s vervou pustila a tentoraz aj s úspešným výsledkom.  Písal sa október 2007 a vtedy vznikla  prvá podoba mojej stránky ZRKADLENIE s prvým článkom. Moja radosť z toho, že som to nakoniec zvládla sama, bola preveliká. Celkom ma to chytilo a postupne som sa zlepšovala. Naučila som sa vkladať fotky, videá, dokázala som meniť vzhľad mojej stránky. Pomohlo mi k tomu nakúkanie k podobne postihnutým ľuďom. Vtedy som zistila, že u nás na Slovensku je takáto zábavka naozaj len v plienkach,  venuje sa jej len veľmi málo ľudí. Na rozdiel od situácie v Čechách, kde tomu neprepadli len mladí, ale aj mnohí ľudia v mojom veku. A to ma naďalej povzbudzovalo. 




Klikala som na rôzne stránky. Niektoré boli denníky, niektoré zhŕňali rôzne informácie a fotografie z internetu, veľa bolo takých, na ktorých boli len fotografie. Ja som sa snažila písať svoje vlastné kratučké texty a vkladať aj vlastné fotky. Keď som natrafila na nejakú  zaujímavú stránku, nechala som jej majiteľovi odkaz,
či  komentár.


A tu som vlastne pri koreni toho, o čom chcem dnes písať. Čo si myslíte, je slušné, keď napíše úplne cudzí človek odkaz, či komentár na stránku niekoho, o ktorom majiteľ stránky dovtedy vôbec netušil? Je slušné, keď mu potom  dotyčný poďakuje a nechá odkaz? Alebo je lepšie prejsť cez  stránky, ktoré vás niečím zaujali bez zanechania odkazu? Čo si myslíte o tých, čo komentáre na svojich stránkach ignorujú? Majú síce na svojich stránkach možnosť komentárov, ale nikdy nikomu za ne nepoďakujú, nereagujú na ne.  Ľudia sú rôzni. A rôzne sa správajú aj na internete.


Akú mám ja skúsenosť? Tiež rôznu. Vďaka prvej vlastnej stránke som si našla prostredníctvom internetu nové priateľky a priateľov, dokonca aj v zahraničí, s ktorými som stále v písomnom kontakte, s niektorými už aj v osobnom, prípadne telefonickom. No bolo veľa ľudí takých, ktorí na môj komentár, prípadne viaceré komentáre, vôbec nereagovali. Niektorí aspoň zo zvedavosti nazreli  na tú moju stránku, no sú aj takí,  čo ich autor odkazu vôbec nezaujímal. Ich stránka je ich svetom a žiaden iný pre nich neexistuje.  Opačne to bolo doteraz tak, že som sa snažila každému  autorovi komentárov  (aj anonymnému) odpovedať. Keď už nijako ináč, aspoň slovíčkom ďakujem.


Je logické, že keď je niekto ochotný ísť s kožou na verejný trh, že čaká aj reakcie verejnosti. Preto by ma potešilo, keby ste, milí návštevníci mojich stránok, nechali občas nejaké slovíčko o tom, že ste tu boli a či sa vám niečo páči, ale aj to, čo sa vám nepozdáva. Že chodíte, to viem z mojich počítadiel. Vaša reakcia, pokojne aj kritická, by ma potešila.