streda 24. novembra 2010

Stretnutie po rokoch

O štvrtej jej zazvonil telefón. Oznámil jej, že je v meste a že by sa mohli stretnúť. Jeho telefonát čakala neskôr, nestihla urobiť veci, ktoré si naplánovala. Nevadí, načatú prácu nechala tak a išla sa teda vychystať.


Do piatej hodiny chýbalo ešte niekoľko minút, keď vystúpila z autobusu a blížila sa k dohodnutému miestu. Bolo jej to všetko úsmevné. V hlave jej vírili spomienky na obdobie spred niekoľko desiatok  rokov. Obdobie, kedy drali stredoškolské lavice a  kedy bývali na jednom  internáte. Každý bol študentom  inej školy, bol medzi nimi jednoročný vekový rozdiel. Zoznámili sa niekedy v začiatkoch štúdia. Pravdepodobne sa to stalo na internátnom ihrisku pri hre volejbalu. No ona si už na detaily nespomína. Vedela o ňom len ako sa volá a že má záujem o dievča, ktoré bývalo spolu s ňou na izbe. Prečo sa ale zrazu začal prihovárať jej, keď mal záujem o inú? Keď sa mu páčila dievčina, ktorá s ňou obývala spoločnú izbu? Asi sa chcel cez ňu dostať k tej druhej. Možno chcel ukázať tej, ktorá sa mu páčila a ktorá ho odmietala, že sú okrem nej aj iné.


Kráčajúc k miestu stretnutia si uvedomila, že nikdy nemala problém kamarátiť sa s chlapcami, neskôr s mužmi. Nikdy jej nerobilo problém to, aby sa  s opačným pohlavím IBA  kamarátila.  Verí tomu  ešte aj dnes, že medzi mužom a ženou môže byť kamarátsky vzťah. Možno to bolo tým, že vyrastala s tromi bratmi a ich kamarátmi.


Na dohodnuté miesto prišla o pár minút skôr. Naschvál sa nepostavila na miesto, kde sa mali stretnúť, ale na náprotivnú stranu ulice, odkiaľ mala na to miesto dobrý výhľad. Presne o piatej ho už videla schádzať dolu schodmi z reštaurácie,  ktorá sídlila na prvom poschodí domu, pred ktorým sa mali stretnúť.  Najprv sa rozhliadol po ulici napravo a naľavo a potom svoj pohľad nasmeroval presne tam, kde stála ona.  Začali sa smiať. No v tom im  výhľad zaclonila električka, ktorá práve v tej chvíli zastavila na svojej zastávke.  V tej chvíli urobili obaja rovnaký krok, vybrali sa za jeden za druhým. On obišiel električku spredu, ona sa vybrala poza ňu.  Takže keď prišli každý na druhú stranu, toho druhého tam nevideli.  Električka konečne odišla zo zastávky a oni sa  mohli stretnúť a zvítať. Podali si ruky a vymenili priateľský bozk.


V ten večer zaspomínali na školské časy, porozprávali si, čo zažili za posledné desiatky rokov, zjedli po malej porcii bryndzových halušiek a vypili po pive. Potom sa prešli mestom až k Dunaju, kde ona nasadla na svoj autobus domov a on sa vybral električkou na miesto, kde počas pobytu v meste býval. 


Počas štvrťhodinovej cesty domov sa zahĺbila do myšlienok a pred očami sa jej znovu  premietol  uplynulý večer. Uvedomila si, že sa veľmi nezmenil. Ani výzorom, ani správaním. Stále to bol ten chalan, ktorý sa rád obzrel za každou sukňou.  Pri spoločnom posedení neušla jeho zraku žiadna žena, ktorá sa v blízkosti objavila. Čas stretnutia bol krátky. Nemohli pospomínať všetko. Nepripomenula mu  ani jeden večer, kedy boli spolu na divadelnom predstavení. Tam sa ju niekoľkokrát pokúšal chytiť za ruku, čím jej chcel dať možno najavo, že by s ňou chcel mať nielen kamarátsky vzťah. Ona  svoju ruku, ktorá bola bližšie k nemu, veľmi starostlivo odťahovala tak, aby sa jej nemohol dotknúť. (Och, správanie sladkej sedemnástky!)  Cestou domov z divadla to pri tých istých pokusoch znovu zopakovala. Jasne dala najavo, že medzi nimi zostane len kamarátsky vzťah. Boli veľmi mladí na to, aby dnes rozmýšľala nad tým, čo by sa bolo stalo, keby.... Ktovie, či si muži pamätajú takéto momenty. Ktovie, či si on pamätá na niečo z toho Čechova, na ktorom  boli spolu v divadle.