pondelok 19. júla 2010

Ako som hľadala petržalský cintorín


Už dlhšiu dobu ma prenasledovala otázka, kde je petržalský cintorín. Nie, nebojte sa, ešte sa tam nechystám. Ale keďže som už viac ako 31 rokov Petržalčankou, aj by sa mi patrilo vedieť, kde sa nachádza miesto posledného odpočinku v našej mestskej štvrti.  Včera popoludní bolo práve počasie vhodné na výpravy za neznámym, tak  som podnikla cestu na cintorín.

Najprv som si na istej internetovej stránke , ktorú bežne dosť často využívam,  vyhľadala spôsob, ako sa tam dostanem. Všetky odchody a prestupy som si podrobne zapísala na lístok a vybrala som sa za cieľom. No tu bol prvý kameň úrazu. Podľa plánovača ciest som mala cestovať takto:


99

Smer: Petržalka, Antolská
15:58 Bulíkova
zóna 1
   8 zastávok, 10 min zóna 1
16:08 Závod Matador NA ZNAMENIEzóna 1
Presun medzi nástupišťami zastávky Závod Matador 2 min
180

Smer: Cintorín Petržalka
16:15 Závod Matador NA ZNAMENIEzóna 1
   4 zastávky, 4 min zóna 1
16:19 Cintorín Petržalka
zóna 1


V cestovnom poriadku som si naštudovala, že zastávka, na ktorej mám prestúpiť, je prvá za petržalskou železničnou stanicou. Preto som nemala strach, že vystúpim nesprávne. Dala som signál vodičovi, že chcem vystúpiť a ja jediná som vystúpila v tejto priemyselnej zóne našej mestskej štvrte. Na okolí ani človiečika, nemala som sa koho spýtať, ktorým smerom sa mám vlastne vybrať. Keďže som si raz dávnejšie pri prestupovaní na zastávke neďaleko Terna všimla, že tam zastavil aj spoj č. 180, vybrala som sa tým smerom. Keď som sa už blížila k miestu, kde som kedysi dávnejšie tento spoj videla, zbadala som, že z nadjazdu už pomaly schádza typ autobusu, ktorý som videla ísť na spomínanej linke. Pridala som do kroku, pretože som si myslela, že autobus bude smerovať tam, kam idem ja. No ale opak bol pravdou.  Z nadjazdu si to nasmeroval práve tým smerom, odkiaľ som išla. Keďže som už medzitým prišla k ďalšej zastávke na trase autobusu, z ktorého som vystúpila, prešla som na opačnú stranu cesty a čakala som na spoj, ktorým by som sa odviezla naspäť. Tentoraz som nevystúpila hneď na ďalšej zastávke na znamenie, ale som sa odviezla až k stanici. Tu som  na opačnej  strane cesty  hľadala, kde je zastávka mojej stoosemdesiatky. Našla som ju vo vedľajšej uličke, len pár metrov od stanice. V tej chvíli som preklínala toho, kto dosadil informácie do programu na stránke, kde sa dá vyhľadávať spôsob cestovania do určitého cieľa.  Neviem, ako sa môže podľa takých informácií orientovať návštevník mesta, ktorý tu nič nepozná.  Keďže spoj, ktorý chodí na cintorín, už odišiel a ďalší mal ísť až o pol hodiny, nasadla som na najbližšiu osemdesiatku, s ktorou som sa odviezla iba jednu zastávku po konečnú a odtiaľ som si to odšliapala peši. No ešte v autobuse som sa spýtala staršej pani, ktorým smerom sa mám vlastne vydať.


Kým som neprišla ku križovaniu ciest, kde som si mohla vybrať z dvoch smerov, bola cesta na cintorín jednoduchá. No na spomínanej križovatke som sa chvíľu rozhodovala, ktorým smerom ďalej. Na konci oboch ulíc som videla stromy. Predpokladala som, že na cintoríne budú tiež, takže ešte stále som netušila, kam ďalej. No v tej chvíli som si všimla reklamnú tabuľu istého kamenárstva a to bol pre mňa znak toho, ktorým smerom mám ísť ďalej. Predpokladala som, že kamenárska firma si umiestni pútač na ulici, ktorá vedie k cintorínu. V duchu som si kládla otázku, prečo nie je v celej štvrti ani jedna informačná tabuľa, ktorá by ma spoľahlivo naviedla správnym smerom. Takže druhá inštitúcia, ktorá zlyhala na mojej ceste za petržalským cintorínom bola tá, ktorá má takéto úkony na starosti.


Prejdením ulice s pútačom na kamenársku firmu na jej koniec, som stála pred bránou cintorína.