nedeľa, 30. augusta 2009

Jeho piesne nie sú smutné



V piatok večer o 19,10 hod. mi už mal odchádzať autobus, ktorým som sa mala odviezť do Expo Arény v Inchebe, kde sa o dvadsiatej hodine začínal prvý slovenský koncert Leonarda Cohena. Na túto udalosť som sa tešila štyri mesiace. Toľko totiž ubehlo od chvíle, kedy bola správa o koncerte publikovaná v tlači. Lístok som si kúpila ešte začiatkom mája.
Bohužiaľ, autobus, na ktorý som čakala, išiel buď oveľa skôr, ako mal ísť podľa cestovného poriadku, alebo nešiel vôbec. Nevadí, veď o 19,26 mal ísť ďalší. No keď už bolo pol ôsmej a ja som stále stála na zastávke, začínala som byť nervózna. Začínala som mať obavy z toho, či stihnem začiatok koncertu. Dve minúty po pol ôsmej osemdesiatosmička prišla a ja som v duchu preklínala celý bratislavský dopravný podnik. Človeku dokážu vyrábať len stresy.
Stihla som to nakoniec tak, že som už päť minút pred ôsmou sedela na svojom mieste v hľadisku. Na voľné miesto vedľa mňa si po chvíli sadla pani asi v mojom veku. Tiež prišla na koncert sólo.
Je 20,02 a na scénu prichádzajú ako prví hudobníci a za nimi ako posledný doslova priskákal dnes už skoro 75-ročný pán hudobník Leonard Cohen. Vo svojom typickom tmavom obleku s klobúkom na hlave. Hľadisko privítalo účinkujúcich nadšeným potleskom. A to už začali prvé takty a slová veľkého hitu Dance Me To The End Of Love, po nej The Future, Ain't No Cure For Love, Bird On The Wire, piatou ďalší známy hit Everybody Knows, In My Secret Life, Who By Fire. S jednou prestávkou trval koncert viac ako tri hodiny a odspieval všetky legendárne pesničky, ktoré sú známe na celom svete, ale aj novšie piesne.
Koncert Leonarda Cohena bol skutočnou lahôdkou pre tých, ktorí si vedia vychutnať jeho krásne hudobné básne. Doprevádzala ho kapela so špičkovými muzikantmi. Koncertné pódium bolo veľmi jednoduché, v pozadí boli iba textilné závesy a dopĺňalo ho komorné osvetlenie, pri ktorom o to viac vynikli interpretácie piesní Leonardom Cohenom. Bol to koncert lahôdka, netrhal uši, ale lahodil duši.
Včera sa mi splnil sen. Doteraz som počúvala jeho skvelú hudbu len z platní, pások a CD-čiek. Konečne som uvidela kanadského básnika, spisovateľa (aj keď nie veľmi úspešného), skladateľa a textára v plnej kráse a sile naživo. Dnes ráno som sa po prebudení pýtala sama seba. Bol to sen, alebo naozaj skutočnosť?
…a prečo ten titulok? Tu je výňatok z článku vo včerajšej Pravde:
Trápila ho depresia
Počas celého svojho života trpel Cohen ťažkou depresiou, ktorá sa začala po smrti jeho otca Nathana, keď mal spevák iba deväť rokov. Bolesť duše zaháňal drogou LSD a prestal s tým až v 90. rokoch 20. storočia. Na otázku, či je aj v súkromí rovnako smutný ako jeho piesne, odpovedal ešte v sedemdesiatych rokoch: "Moja práca je vždy autobiografická a, dúfam, objektívna. Samozrejme, som ako moje piesne, ale nepovažujem sa za smutného, takže ani o svojich skladbách si nemyslím, že sú smutné." Ako však dodal: "Každý deň, zatiaľ čo spievam a vy počúvate hudbu, zomrú stovky neznámych ľudí. Je to ustavičná apokalypsa a niektorých ľudí to jednoducho poznačí."