Vila

Len kúsok od železničnej stanice stojí jedna vila, ktorá by si zaslúžila trošku viac pozornosti od svojho majiteľa. Kedysi musela byť veľmi pekná a rada by som poznala jej históriu. Pamätám si ju už z čias, kedy som okolo nej pravidelne prechádzala cestou do hudobnej školy. No vtedy som si vôbec neuvedomovala, aká je v tomto meste výnimočná. Uvedomila som si to až oveľa neskôr.  Zakaždým, keď som chodila po Topoľčanoch s fotoaparátom,  som si ju nezabudla odfotiť. Tak tomu bolo aj teraz. 

Zostala som prekvapená, keď som ju zbadala. Niečo mi na nej nesedelo. Pohľad na ňu bol akýsi divný, no stále som nevedela, čo sa s tým domom stalo. Najprv som si myslela, že celkový dojem z nej kazí   zaparkované auto s nejakým prívesom, ale to nebolo príčinou toho, že sa mi na tomto dome stále čosi nepozdávalo. Až keď som si doma pozrela staré fotografie, zistila som, kde je pes zakopaný. Z okolia vily vyrúbali stromy, ktoré okolo nej rástli.  Pre mňa to už nie je ten dom, čo býval. 

Týmto  článkom v Topoľčanoch končím. Zároveň vás chcem pozvať na návštevu môjho fotoblogu o Bratislave, kde pribudli nové fotografie.

Na krásnom modrom Dunaji

Na návšteve v bývalom hlavnom meste piva

V minulom článku som písala, že som si minulý týždeň na pár dní vybehla von z Bratislavy. Cestovala som na návštevu k mame a na hrob otcovi. Topoľčany boli to mesto, cintorín ktorého som ukázala minule. Moja návšteva bola krátka, čas uplynul veľmi rýchlo. Mama býva na okraji mesta, blízko priemyselnej zóny. Do centra mesta sa mi podarilo ísť dvakrát aspoň na chvíľu. Keďže je to mesto celkom malé, s jedným centrálnym námestím, nie je tam veľmi čo fotiť, preto sa moje fotografie budú dosť opakovať s tými, ktoré som uverejnila v mojich predošlých článkoch z tohto mesta.

 

Na návšteve

Predprvomájové Topoľčany

Pri dríku

Topoľčany boli dlhé roky známe tým, že sa v nich vyrábal nábytok a pivo. Kedysi sa nábytkársky podnik volal Mier, koncom deväťdesiatych rokov vznikla nová firma s názvom Decodom. Podľa mojich informácií výroba nábytku v nej pokračuje až do dnešných dní. Čo ma ale mrzí oveľa viac, pivo Topvar, ktoré preslávilo toto mesto určite viac ako nábytok, sa už v Topoľčanoch nevarí.

Prvé pivo sa v Topoľčanoch uvarilo 1. mája 1964, predtým sa tri roky vyrábal v Topoľčanoch len slad. Do roku 1989 bol pivovar závodom národného podniku Slovenské sladovne Trnava, ale k 1. januáru 2007 došlo k fúzii s Pivovarom Šariš a vznikla nová spoločnosť s názvom Pivovary Topvar a.s. Minulý rok, presne 1. marca 2010, sa výroba piva presunula  na východné Slovensko, do závodu Veľký Šariš. Priestory známeho výrobcu piva v Topoľčanoch sa využívajú  už len na administratívne účely. Po pivovare tu zostal už len reklamný pútač na obchodnom dome v centre mesta.

K mojej poslednej návšteve Topoľčian sa ešte vrátim. Chcem vám ukázať dom, ktorý sa mi tam už od detských liet veľmi páči.

Preddušičková atmosféra

Rok sa stretol s rokom a ja som sa rovnako ako vlani vybrala na návštevu mesta, v ktorom je pochovaný môj otec. Na prelome mesiacov október a november si pripomíname našich blízkych zosnulých. Väčšinou si návštevu cintorínov vybavia ľudia počas víkendu, no ja musím byť v nedeľu doma, pretože v pondelok ráno idem na kontrolné odbery k jednému odbornému lekárovi a k odberom krvi musím priniesť 24-hodinový materiál, kvôli čomu sa nemôžem veľmi vzďaľovať od domu.

Preto som si na návštevu cintorína vybrala už tento týždeň. Keď som odchádzala zo sychravej Bratislavy, ani mi nenapadlo, že už cestou do miesta môjho cieľa bude spoza zamračenej oblohy vykúkať slnko a že v dňoch, ktoré strávim v tomto meste, bude celkom pekné slnečné počasie. 

 

Jeseň v odrazoch

Predpokladám, že aj dnes je stále zachmúrené počasie. Teraz, v pondelok večer, keď píšem tieto riadky,  predpoveď počasia na celý týždeň nie je vôbec potešujúca. Oblačno a dážď. Preto si myslím, privítate s radosťou  fotografie zaliate slnečnými lúčmi.

Na záver vás ešte pozývam na virtuálnu prechádzku Bratislavou. 

Na krásnom modrom Dunaji

Plameniaci v ZOO

Ostrov plameniakov na Djerbe a Soľné jazero neďaleko cyperského mesta Larnaka. To sú dve miesta, kde som bola a kde žijú plameniaci. No ani na jednom z nich som živých plameniakov nevidela. Na Cypre preto, že Soľné jazero je naplnené vodou len počas zimy a od marca je už vyschnuté. Keďže moje dva pobyty na tomto ostrove boli v mesiacoch máj a jún, bolo už jazero bez vody a aj bez plameniakov. Na Djerbe som tiež nevyužila fakultatívny výlet, ktorý sa robil na ostrov plameniakov. Takže aj naďalej som bola odkázaná obdivovať týchto pekných dlhonohých vtákov len v zoologických záhradách. 

Dnešné fotografie sú z mojich tohoročných návštev zoologických záhrad. V apríli to bola bratislavská a začiatkom júla ZOO v Bojniciach. Doteraz som sa k mnohým fotkám nedostala. Keďže už od nedele máme sychravé počasie, pomyslela som si, že by bolo vhodné spestriť tieto pochmúrne dni fotografiami ružovo sfarbených plameniakov. 

 

 

Na záver vás ešte pozývam na virtuálnu prechádzku Bratislavou. 

Na krásnom modrom Dunaji

Môj vzácny úlovok

Prechádzky k neďalekým dunajským ramenám patria medzi moje obľúbené ciele. Aj v  uplynulú sobotu som prešla veľký kus podunajskej prírody. Niektoré fotografie ste už mohli vidieť v predchádzajúcom článku. Dnes by som chcela ukázať, ako to vyzerá na tom mieste, kde som bola na jar fotiť korytnačky. Tentokrát som tam  už korytnačky nevidela, ale mám iný, podľa môjho syna vzácnejší úlovok. Keďže som fotila z opačného brehu a nevlastním patričný objektív, vtáčik na fotografii je veľmi maličký. Z toho dôvodu som z jednej fotografie urobila výrez. A ešte vysvetlenie, prečo som napísala, že môj úlovok je vzácny.

Po príchode domov a načítaní fotografií do počítača som si zväčšila prednostne práve fotky, na ktorých bol modrý vtáčik. Tak som ho videla z druhého brehu jazierka, ktoré  vzniklo na jednom z ramien. Vtáka som si všimla vo chvíli, keď som na opačnom brehu zaregistrovala hlasy a potom aj uvidela dve dievčatá so psom. Ony boli  príčinou toho, že vyplašili vtáka modrej farby. V prvom momente som si pomyslela, že niekomu uletela z klietky andulka, alebo nejaký iný exotický vtáčik. Ako obyčajne, keď mám možnosť odfotiť niečo malé a ojedinelé, nemám nikdy ten správny objektív. Kým som si ho vymenila, vtáčik odletel. Sklamaná som už chcela odísť, keď som ho znovu  zbadala, ako preletel  nad vodou a sadol si na zbytky stromu, ktoré trčali z vody.  Urobila som asi štyri rovnaké zábery. Keď som toto všetko synovi opísala a skonštatovala som, že som asi odfotila rybárika, ten sa mi vysmial a povedal  mi, že na toho vtáka čakajú fotografi hodiny a nie že ja prídem, odfotím a odídem. No keď som mu poslala zväčšený výrez, uveril.

... o pár dní neskôr: Práve som našla na internete článok, ktorý sa týka tohto vtáka. 

Podľa tej stránky sa stal rybárik vtákom roka 2011.

Okrová je hitom tejto jesene

Za posledné dni sa príroda zafarbila do širokej palety žltých a okrových farieb. Vraj aj do módy sa na túto sezónu dostala práve okrová. Je to krásna teplá farba a ešte krajšia je vtedy, keď je ožiarená slnečnými lúčmi. Dnes som sa vybrala na malú cyklovychádzku k dunajským ramenám. Bola som vonku skoro štyri hodiny a počas nich som nafotila množstvo krásnych scenérií, kde prevládala práve okrová farba pozlátená slnkom. Prvá časť z nich je tu.