Z mojich spomienok

Tento týždeň som vystupovala z autobusu neďaleko domu, ktorý sa dosť zapísal do môjho života, do mojich spomienok.

Dom stojí na Záhradníckej ulici a spája sa s mojím prvým pobytom v tomto meste, s mojím krátkodobým bývaním, keď som po maturite nastúpila do zamestnania. Bývali v ňom moji príbuzní. Otcov brat s manželkou. K nim sme chodievali na návštevy. Nie často, ale aj napriek tomu mi niektoré návštevy zostali dodnes v pamäti.

Spomínam si, ako ma v jedno veľmi skoré zimné ráno rodičia budili, lebo sme z návštevy u nich išli domov ranným vlakom. V predošlý večer sa boli dospelí  zabávať v nejakom bare, ja som zostala doma s dedkom. Oni prišli rovno z baru a keďže ma nemohli prebrať z hlbokého spánku, strýko vytiahol vysávač a zapnutý mi ho priložil k uchu. Okrem tejto zimnej návštevy si pamätám aj niektoré letné, prázdninové. Sedávala som na schodoch pred vchodom do domu s dcérou susedov, ktorí bývali na poschodí oproti bytu mojich príbuzných. Zvykli sme viesť dlhé rozhovory. Čudovala som sa, prečo je v Bratislave chalaň, keď u nás to bol chalan a prečo mala ona oblečené na tele ako prvé pančušky a až potom nohavičky. Nevedela som, kto je to Stano Dančiak, ktorého mi ukázala, keď vychádzal z brány domu stojaceho oproti. Vtedy to bol pre mňa úplne neznámy človek. V to leto mi mama v neďalekom obchode s odevami kúpila červené šaty s bielymi guličkami a teta mi kúpila také isté, len v tyrkysovej farbe.

Toto mi už navodzuje leto

Dnes, keďže sa mi nepodarilo nájsť a stiahnuť z internetu isté potrebné tlačivo, vybrala som kvôli tomu do jedného úradu v meste. Záležitosť, ktorej vybavenie trvalo necelých 5 minút. Keď som už bola v meste, využila som to na pochôdzku s fotoaparátom. Nafotila som toho toľko, že by som mohla napísať množstvo tém. No ja sa chcem venovať len jednej.

Na Hviezdoslavovo námestie som prišla až na konci mojej túry mestom. Práve som stála neďaleko hotela Carlton, chcela som si odfotiť sochu Hviezdoslava a v tom mi za chrbtom zašumelo. Obzriem sa a čo nevidím? Fontána, ktorá je pred hotelom, vytryskla prvé gejzíry vody. Bratislava oživuje po zime fontány až niekedy v apríli, no táto patrí hotelu a keďže bolo dnes tak krásne, fontánu spustili. Ani netušia, akú mi urobili radosť. Stála som tam hodnú chvíľu a cvakala som, cvakala a cvakala. Dúfam, že aj vás pohľad na moje fotografie poteší rovnako, ako som sa ja potešila striekajúcej fontáne.

Stromy pri jazere

Už som sa tejto téme raz venovala v článku pod názvom Novodobí drevorubači. Tým, že som často v prírode, hlavne tu v mojom blízkom okolí, mám možnosť vidieť, ako sa v nej veľa vecí mení. Bohužiaľ, väčšinou k horšiemu. Nie vždy k tomu prispievajú iba ľudia svojím správaním, niekedy nám k tomu pomáhajú aj obyvatelia živočíšnej ríše.

Jazero v Rusovciach som spoznala pred viac ako tridsiatimi rokmi. Vtedy krásne miesto obklopené zeleňou. Po pár rokoch prišlo k vyrúbaniu časti lesa, pretože sa na jeho mieste začala budovať cesta, ktorá slúžila ako obslužná pre autá, ktoré vozili materiál na stavbu vodného diela.  Nepamätám si, či už v tom čase bolo tesnom susedstve jazera elektrické vedenie, kvôli ktorému sa rok čo rok vyrúbe množstvo zelene. Aby to nebolo málo, o posledné stromy, ktoré  rástli a ešte rastú na brehoch jazera, sa postarali bobry, ktoré sa v posledných rokoch dosť rozmnožili. 

V mojom vyššie spomínanom článku som písala, že som nikdy tie zvieratká pri práci nevidela. Včera sa mi ich konečne podarilo odfotografovať vo vode vyrovnávacieho kanála.  Fotila som ich z cesty, pretože som ich nechcela svojou prítomnosťou vyplašiť. Takže fotografie som musela trošku zväčšiť. Nechce sa mi veriť, že toto malé zviera dokáže zlikvidovať veľké stromy s hrubými kmeňmi.

Čakám na zázrak

Mojou kuchyňou sa od včera nesie zápach (alebo vôňa?) cesnaku. Na včerajšej prechádzke som ho nazbierala za plnú igelitovú tašku. Podľa návodu, ktorý som našla na internete, som z neho večer pripravovala tinktúru.  Nadrobno nakrájané listy medvedieho cesnaku som vložila do pohára a zaliala liehom. Mal to byť 40-percentný lieh, ale ja som dostala kúpiť v lekárni iba 60-percentný. Z mojich školských čias si spomínam, že lieh by sa mal riediť destilovanou vodou, no ja som ju doma nemala. Možno aj áno, veď tuším aj do auta sa niekde dáva, ale nebol doma nikto, kto by mi povedal, či také čosi niekde skladujeme. Tak som do toho šprcla trochu obyčajnej vody z vodovodu. Možno som to ani nemusela robiť, stačilo by mi neskôr užívať menej kvapiek tejto zázračnej tekutiny. Prečo zázračnej? 

Ale najprv niečo o medveďom cesnaku.

Korytnačky z Petržalky

Dnešné príjemné slnečné popoludnie som využila zase na pobyt v prírode. Bola som nazbierať listy medvedieho cesnaku. Vybrala som si miesto, ktoré je od posledných petržalských domov vzdialené asi päť kilometrov. Dúfala som, že dosť na to, aby tam nechodili ľudia venčiť svojich miláčikov. Medvedieho cesnaku sú plné lesíky aj blízko môjho domu, ale z uvedeného dôvodu som ho tam zbierať nechcela.

Kým som prišla na vybranú lokalitu, zastavila som sa znovu pri jazierku, kde som už nedávno fotila korytnačky. Tentokrát som sa k miestu blížila veľmi opatrne. Tak, aby ma nebolo počuť. Bolo to veľmi náročné, pretože som musela kráčať po zoschnutých rastlinách z minulého roku. No tentokrát sa mi korytnačky podarilo odfotiť skôr, ako ma počuli alebo cítili a ako zase čľupli do  vody.

Keďže sa mi podarili fotky z celkom krátkej vzdialenosti, mohla som doma podľa jednotlivých poznávacích znakov korytnačky aj pomenovať. Podľa všetkého sa jedná o korytnačku písmenkovú. Nie som si istá, či sú obe korytnačky rovnaké, pretože len pri jednej som videla na hlave zreteľné červené zafarbenie, čo je charakteristický znak korytnačky písmenkovej.

Uff, konečne to mám za sebou!

Som lajdák, ja to viem. V poslednom čase si všetko nechávam na poslednú chvíľu a potom mám z termínov stres. Blíži sa 31. marec, čo je termín na odovzdanie daňových priznaní a tiež aj termín na urobenie zúčtovania zdravotného poistenia. To druhé som nemohla urobiť skôr, než to prvé. A to prvé som potrebovala urobiť s niekym, kto to už robil, keďže som to ešte doteraz sama nikdy nerobila.

Včera mi s daňovým priznaním pomohla moja švagriná, tak som to dnes ráno mohla odniesť na daňový úrad. Aj som sa tam hneď ráno vybrala. Na moje milé prekvapenie, neboli tam žiadne návaly, dokonca sa mi zdalo, že daňových pracovníkov tam bolo viac, ako tých, ktorí prišli odovzdať daňové priznanie.

Ďalším cieľom mojich dnešných vybavovačiek bola zdravotná poisťovňa. Keďže bolo krásne počasie, do poisťovne som v rámci dopoludňajšej prechádzky išla peši. Ani tam som nečakala dlho. Okrem zúčtovania som si dala urobiť aj novú kartičku zdravotného poistenia v zahraničí, pretože platnosť tej predošlej mi vypršala už minulý mesiac. Aj keď sa momentálne nikde cestovať nechystám, radšej som si ju dala urobiť skôr, ako začne letná turistická sezóna.

Jarná rovnodennosť

Netrpezlivo sme ju všetci očakávali a je už tu. Astronomická jar začala dnes 21 minút po polnoci. Máme za sebou deň, kedy je deň rovnako dlhý ako noc, čiže jarnú rovnodennosť. Od dnešného dňa sa budú dni už len predlžovať, až kým nepríde 21. júna letný slnovrat. 

Ako som už písala aj na mojom projekte 365 dní,  prvý jarný deň som využila na cyklistiku. Z domu som išla niečo po dvanástej hodine a domov som sa vrátila, keď bolo skoro šesť hodín. Ani sa mi nechce veriť, že som sa v prírode zdržala viac ako päť hodín. Na to, že som bola vonku tak dlho, som neurobila veľa kilometrov, iba 34, pretože moje bicyklovanie prerušovali často prestávky na fotografovanie. Očami som stále vyhľadávala, čo nové je v prírode. A bolo toho naozaj dosť.

Mojou prvou zastávkou bolo jedno z ramien, o ktorom viem, že tam žijú korytnačky. Pravdepodobne sa do vody dostali tak, že ich tam niekto vypustil z domáceho akvária. Jednu som už videla približne pred týždňom, ale keďže som mala so sebou len malý kompakt, nevedela som si ju priblížiť. Včera sa na slnku vyhrievali hneď dve. Snažila som sa prísť k miestu, kde sa slnili, čo najtichšie a čo najbližšie, aby som ich mohla zvečniť. No len čo som sa priblížila asi na dva metre od brehu, kde mi už nič nezavadzalo vo výhľade, milé korytnačky jedna po druhej s veľkým pleskom skočili do vody. A zase bolo po fotkách. Mám ich len zo vzdialenejšieho brehu.

Ružový podvečer

Už som to niekde na webe písala, že poloha domu, v ktorom bývam, mi nedovolí vidieť ranné vychádzajúce slnko, čo ma veľmi mrzí. Trošku mi to nahrádzajú západy slnka, ale aj pri nich mi zavadzia susedný dom. Nie na sklonku každého dňa sa na oblohe ukáže paleta farieb, ale je dosť dní, kedy ma obloha dokáže fascinovať. Takým bol aj dnešný podvečer.  Keby sa to dalo predvídať, rada by som takú nádheru išla pozrieť niekde, kde nebudem vidieť panelákovú džungľu. 

Snežienkový les

K úplne prvým kvietkom, ktoré môžeme po zime nájsť v prírode, sú snežienky. Prvú tohoročnú fotografiu som tento rok priniesla už v januári, kedy  začali vykúkať spod snehu a spod vlaňajšieho lístia v neďalekých lužných lesíkoch. Najprv len veľmi nesmelo, ale postupne ich bolo stále viac a viac. 

Od prvej fotky do dnešného dňa uplynuli skoro dva mesiace, ale až teraz sú lesy pokryté kobercom rozkvitnutých bielych zvončekovitých kvietkov tejto rastliny.  Táto rastlinka ma fascinuje aj preto, že som ju ako dieťa poznala len z obrázkov. Tam, kde som vyrastala, snežienky vôbec nerástli. Prvý raz som ich videla až vtedy, keď sme si ich posadili doma v záhrade a to som už bola dospelá. 

Už viac ako tridsať rokov žijem v Petržalke, ktorá je obklopená lužnými lesmi a v nich sa každoročne na jar koná krásne biele divadlo.  Keďže sú momentálne na vrchole svojho kvitnutia, prinášam vám tento rok posledný raz fotografie týchto jemných kvietkov.

Príroda nám zase ukázala, kto je tu pánom

Bolo to v piatok ráno okolo siedmej hodiny nášho času, keď som sa o tom dozvedela z televíznych správ. Keď som videla zábery z helikoptéry, ktoré snímali valiace sa vlny tsunami na japonské mestá a dediny. Predchádzalo tomu zemetrasenie o sile 8,9 stupňov Richterovej stupnice s epicentrom  v mori pri japonskom pobreží. Voda brala so sebou všetko. Lode z mora sa ocitli na pevnine uprostred miest, domy padali ako zápalkové krabičky, po cestách išli autá a zvrchu bolo vidieť, ako sa postupne dostávajú do pasce. Zo všetkých strán sa na ne valili vlny,  ktoré vraj na mori mali rýchlosť viac ako 800 km za hodinu. Uvedomila som si, že to je predsa rýchlosť lietadla. Bralo to vlaky, voda zaliala letisko, odniesla menšie lietadlá. Jedným slovom, pozerala som sa na katastrofu obrovitánskych rozmerov.

Zámerne nevyhľadávam správy a fotografie z tohto nešťastia, no i tak sa tomu človek nevyhne. Na niektorých fotografiách sú ľudia. Snažila som sa im čítať z tvárí, čo prežívajú, ako sa asi v týchto chvíľach cítia. Ale ja v tých tvárach nevidím žiadne utrpenie, bolesť, hrôzu, ako by som očakávala. Tí ľudia sa tvária tak, ako keby sa tam nič nestalo. Na jednej z fotografií sú dokonca mladí ľudia, ktorí sa smejú. Je to možné? Súvisí to s ich psychickou prípravou?

Dnes ma skoro odfúklo

Spoza okna našej obývačky to dnes vyzeralo na super deň. Síce ma tesne pred odchodom z domu známy upozornil , že vonku fúka vietor, ale topole, na ktoré vidím zo sedačky, sa vôbec nehýbali. Z izby to vyzeralo na pokojné bezveterné počasie. Tak som sa rozhodla, že dnes pôjdem von na bicykli.

Už po pár metroch som si vonku uvedomila, že naozaj fúka. Rapídne sa to zhoršilo, keď som vyšla von za sídlisko, na otvorené priestranstvo. Fúkal taký protivietor, že som mala chvíľami pocit, že ma odhodí aj s bicyklom. Hodinová rýchlosť mojej jazdy sa preto pohybovala pod desiatimi kilometrami. Keď som už začala cítiť bolesť v ušiach, zišla som z cyklistického chodníka na hrádzi dole, bližšie k dunajským ramenám, kde až tak nefúkalo. Fúkalo, len som to natoľko necítila. Vietor robil z inokedy pokojných vodných plôch hladiny s vlnami ako na mori. Prekvapilo ma, že jedna z vodných plôch bola ešte z veľkej miery zamrznutá.

Dnešná cyklistika neskončila dobre. Za doterajšiu éru môjho bicyklovania som dnes dostala prvý defekt. Aspoň si myslím, že to bude defekt. Zadné koleso mi spľaslo. Šťastie veľké, že sa mi to stalo až tesne pred záverom mojej dnešnej vychádzky, takže domov som kráčala vedľa bicykla len niečo cez dva kilometre. Nedávno som si dala do servisu bicykel so žiadosťou, aby mi ho urobili tak, aby som aspoň ďalších päť rokov nemala žiaden problém. Nevyšlo to. Hneď pri prvej cyklistike s novými plášťami som skončila s vyfučaným zadným kolesom.

Tento článok a mnoho nových nájdete na novom súhrnnom cyklistikom blogu

Na cestách s Kellysom

Ste tam všetci vítaní!

F O T O G R A F I E

		Popri dunajských ramenách ZOBRAZIŤ PREZENTÁCIU Prevziať všetko