Augustová nedeľa

Dnes sme si už po 43. raz pripomenuli neslávne výročie príchodu ruských tankov do bývalého Československa. Do mojich dvanástych narodenín mi vtedy chýbalo len niekoľko dní. Tak, ako aj teraz, boli prázdniny, dozrievali nám v záhrade slivky. Od toho roku si dozrievanie sliviek spájam s touto udalosťou. Mám veľa spomienok na dni, ktoré nasledovali po 21. auguste. Niektoré výjavy sa mi ešte  niekoľko rokov opakovali v snoch a ja som sa zo spánku budila vždy spotená a so strachom. Možno sa k nim niekedy vrátim aj na tomto blogu.

Spomenula som slivky. Ovocie, ktoré mám rada. Obľubujem ho vo všetkých formách. Čerstvé, ako kompót, ako lekvár, milujem sušené slivky a mám nesmierne rada aj slivkové koláče. Doteraz som slivky dávala na kysnuté cesto. Dnes som vyskúšala iný recept.

Tento recept som našla na stránke jedného rakúskeho blogera, ktorého blog je plný fotografií Viedne a vecí s Viedňou spojených. Medzi iným sú dosť často na stránkach jeho blogu rôzne zákusky a koláče. Aj koláč, ktorý som piekla dnes, je z blogu Geralda. Medzi jeho koláčom a tým mojím je maličký rozdiel, piekla som ho vo väčšej forme. Aj napriek tomu, že nebol tak vysoký, chutil vynikajúco.

Koláč som upiekla hneď ráno, pretože som chcela ísť čo najskôr k vode. No ešte predtým, než som z domu odišla, dala som si chutný koláčik aj s ovocným čajom k oneskoreným raňajkám. Na stôl som si ho naservírovala na podnose, ktorý som tento týždeň dostala poštou od ďalšej blogerky Martinky. Jej vlastnoručne vyrobený podnos z papiera som vyhrala v súťaži, ktorú vyhlásila na svojom blogu. Keď sa vám už chválim s touto výhrou, rada by som sa pochválila aj s ďalším darčekom, ktorý som dostala poštou až zo Švajčiarska. Odosielateľom balíčka bola ďalšia blogerka Kateřina a boli v ňom levanduľové darčeky. Obom blogerkám chcem aj touto cestou ešte raz poďakovať.

Darčeky od Katky

A jedna Krylova k augustu 1968

Ako sa dopravný podnik postaral o zábavu svojich pasažierov

Nedávno som sa niekde vybrala MHD. Nastúpila som do poloprázdneho autobusu, pretože to bolo v dopoludňajších hodinách a samozrejme, ešte aj počas školských prázdnin. Usadila som sa na voľné sedadlo a už som sa viezla do môjho cieľa. Tu som zrazu v autobuse zablúdila zrakom trošku vyššie a čo nevidím? V prednej časti autobusu je o jeho strop pripevnená televízna obrazovka. A z obrazovky ide hudba a nejaký film. Tak už nielen v lietadle si môžeme krátiť čas pozeraním filmov, teraz tak bude aj v niektorých bratislavských autobusoch a električkách.

Ako píšem, ja som sa viezla v poloprázdnom autobuse. Neviem si celkom dobre predstaviť, ako to bude vyzerať v autobuse, kde bude hlava na hlave. Neviem, či by ma v takom prípade skôr nedráždilo takéto vysielanie reklamných šotov  a prírodopisných filmov. Určite by som si pomyslela, že za tie peniaze, ktoré teraz musíme platiť za vozenie sa v MHD, mohli radšej vypraviť viac autobusov, ako namontovať do niektorých televízor. 

Nedožitá Julova sedemdesiatka

alebo Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice

V posledných dňoch nám médiá pripomínajú nedožitú sedemdesiatku Júliusa Satinského, ktorú by sa bol dožil práve dnes.  Bol herec, rozprávač, humorista, spisovateľ.  Zabával nás sám, ale aj vo dvojici s Milanom Lasicom. (Viete, že keď som bola mladá, nikdy som nevedela, ktorý je Julo a ktorý Milan?)

Keďže  jeho (ich)  tvorba bola veľmi často smerovaná k politickej satire, bolo obdobie, kedy mali zakázané verejne vystupovať. Na istý čas ich prijalo Brno, no po čase nesmeli vystupovať už ani tam. Keby som tu chcela vymenovať všetky televízne programy, filmy, divadelné hry, kabarety kde účinkoval, či knihy, ktoré napísal, trvalo by mi to veľmi dlho. Každý si môže tieto informácie nájsť na nete sám. Ja sa tu chcem s vami podeliť s fotografiami, ktoré mám v mojom počítači a ktoré sa dotýkajú Júliusa Satinského.

Najstaršia fotka je naozaj dosť stará. Jej papierový originál má už viac ako 20 rokov. Fotografia vznikla v Slovenskom rozhlase pri nahrávaní rozhlasovej relácie pre deti. Zúčastnil sa ňom môj mladší syn a kazetu s nahrávkou relácie má odloženú dodnes. 

Ďalšie fotografie som urobila v jeseni 2006, kedy som pri jednej prechádzke v meste odfotila sochu venovanú Julovi Satinskému. Socha je na  Dunajskej ulici, kde býval a podľa mňa je to najškaredšia socha v meste. Myslím  si, že Julo by si bol zaslúžil určite niečo iné. Preto som túto sochu nikdy viac nefotila.

V posledných rokoch chodievam častejšie na Ondrejský cintorín, ktorý sa nachádza v centre mesta. Aj napriek tomu, že sa už na tomto cintoríne nepochováva, Julov hrob je práve na tomto cintoríne. Svojich divákov, poslucháčov a čitateľov opustil Julo v decembri 2002.

Všadeprítomná zlatobyľ

Minule som písala o netýkavke žliazkatej, dnes prinášam fotografie ďalšej inváznej rastliny,  ktorou je zlatobyľ. Nechcem tu písať presné botanické názvy, pretože nie som taký odborník, aby som ich vedela rozlíšiť. Jednotlivé druhy sú si veľmi podobné, rozlišujú sa aj tým, kde rastú. Ja som tieto moje fotografie nasnímala neďaleko Dunaja. V mojom okolí je táto rastlina veľmi rozšírená. V tomto období tu všetko kvitne žltou farbou. 

Pred pár rokmi som zostala veľmi prekvapená, keď som uvidela vetvičky zlatobyľu v jednom  z tých  drahších kvetinárstiev v meste. Môžem vám prezradiť, že jeden "kvet" nebol vôbec lacný. Takže tí, čo majú obchodného ducha, môžu na tejto rastline celkom pekne zarobiť. Na druhej strane je rastlina osožná aj tým, že poskytuje veľa nektáru a peľu, takže včelári ju vo veľkom využívajú. No i napriek tomuto  prínosu by som bola oveľa radšej, keby dunajské lúky zakvitali inými pôvodnými kvetmi.

Šport to nie sú len víťazstvá

Myslím si, že k nasledujúcim fotografiám nie je potrebný špeciálny komentár. Sú dôkazom toho, že veľakrát vyjde všetka snaha, námaha, tréning a pot zbytočne. Situácia je z posledného dňa pretekov Grand prix Bratislava 2011.

Netýkavka žliazkatá

Tiež sa vám pri prechádzkach prírodou zdá, že náš okolitý svet zaplavili rastliny, na ktoré si z detstva nepamätáte? U mňa je to určite aj tým, že som vyrastala v úplne inom prostredí, v akom žijem teraz,  ale nebude to asi len v tom. 

Aj média nás v posledných rokoch občas upozornia na to, že v našej prírode sa usadili nové druhy rastlín, ktoré sem pôvodne nepatrili. Nazývame ich invázne. V minulosti sa k nám dostali z Ameriky alebo Ázie buď náhodou, alebo zámerným pričinením človeka. Sú to totiž väčšinou rastliny s pekným dekoratívnym kvetom. V našich podmienkach sa veľmi dobre prispôsobili a vytláčajú pôvodné druhy rastlín. Jednou z takýchto rastlín je práve kvitnúca  netýkavka žliazkatá – Impatiens glandulifera.

Jedná sa o jednoročnú rastlinu dorastajúcu až do dva a pol metrovej výšky. Jej kvety sú rôznych ružových odtieňov od bledoružového až po cyklámenový. Od júna až do októbra, teda v čase svojho kvitnutia, je rastlina  bohato navštevovaná včelami.

 

Parkúrové preteky Grand prix Bratislava

Naozaj sa nedá stíhať všetko, čo by som chcela. Pre mňa majú moje dni málo hodín. Tak to bolo aj tento víkend.

Televízna reklama už niekoľko dní vyzývala divákov, aby sa prišli pozrieť na jazdecké preteky Grand prix  Bratislava, ktoré sa každoročne konajú u našich susedov. Na jazdeckom parkúre v Ovsišti, kam to mám len na dohodenie kameňom, sa konal počas posledných štyroch dní  tento rok už 45.ročník  medzinárodných pretekov v parkúrovom jazdení. O tých  minuloročných som písala v článku zo 6. augusta 2010.

Popri jazdeckom areáli Jazdeckého klubu Slávia STU Bratislava chodievam veľmi často. Preto som už dlho dopredu vedela, kedy sa budú preteky konať. Či tam pôjdem alebo nie, záležalo hlavne od počasia.  Prvý raz som sa tam bola pozrieť vo štvrtok popoludní, teda v prvý deň pretekov. Trošku som zostala sklamaná. Pobudla som tam asi hodinu a pol a za ten čas dokončilo svoju súťaž len málo jazdcov so svojimi koňmi. Mnohí z nich pretek nedokončili  buď pre množstvo zlých bodov, alebo aj preto, že im kone odmietli  pokračovať v súťaži. Pri jednej jazdkyni som dokonca počula hlásiť moderátora pretekov, že súťažiaca pretek vzdala kvôli tomu, aby svojho koňa šetrila pred iným pretekom. Neviem, či tí, ktorí tam prišli na celé popoludnie, boli s takou súťažou spokojní. Ďalším mojím problémom bolo to, že za celú dobu, čo som tam bola, som vlastne nezistila, v akom poradí preskakujú kone jednotlivé prekážky. Mala som pocit, že tú dráhu si ide každý jazdec po svojom. No asi by som mala chodiť na takéto akcie častejšie, aby som tomuto športu viac rozumela.

Ďalšia vec, ktorá ma dosť hnevala, bolo to, že pri každej prekážke boli postavené reklamné panely tak, že na skákajúce kone nebolo poriadne vidieť. Hlavne objektívu môjho fotoaparátu sa to veľmi nepozdávalo. Obiehala som okolo parkúru ako kométa, aby som si vybrala aspoň niekoľko takých prekážok, na ktoré bolo dobre vidieť, no keď som sa k takým prekážkam postavila, ako naschvál cez ne jazdci neskákali.

Počas vlaňajšieho Grand prix Bratislava som navštívila areál viackrát. Tento rok mi to nevyšlo. Na sobotu som si po dlhom čase naplánovala dlhšiu cyklotúru, v nedeľu som zase chcela využiť slnečné počasie pri vode. Mrzí ma, že som nevidela práve sobotňajšie preteky, v ktorých jazdil jazdec Radovan Šillo, ktorý zo Slovákov ako jediný mal bojovať o postup na Svetové jazdecké preteky, ktoré sú pre tento šport takou ich vlastnou olympiádou. Na neho som bola zvedavá už aj preto, že ho poznám osobne.

Vy, ktorí ste sa nikdy týchto pretekov nezúčastnili, doporučujem vám, aby ste tak urobili o rok. Je to pekný šport a dokonca vás to nebude ani nič stáť. Vstup na ne zvykne byť bezplatný.

K tomuto športu neodmysliteľne patria  drahé kamióny na prepravu koní a jazdcov a tak vlastne začínajú každoročne tieto preteky. Príchodom množstva kamiónov, ktoré zaparkujú za ekonomickou univerzitou.

Stožiare s vlajkami štátov, ktoré sa zúčastnili pretekov Grand prix 2011

Počasie vyšlo a diváci mohli stráviť čas v príjemnom prostredí

Pred pretekom

 

Letia s vetrom opreteky

Po preteku

Je to za nimi

Konské hrivy boli vyčesané do rôznych elegantných účesov

 Ani kvetinová výzdoba nechýbala

Ďalšie fotografie z ovsišťského parkúru sú vo fotogalérii.