Proti vetru

Dnes je už síce štvrtok, od môjho  posledného príspevku na tomto blogu uplynulo už pekných pár dní. Leto sa prehuplo do druhej polovice s počasím, ktoré sa málokomu páči. Pekné slnečné počasie vydrží vždy len tak deň, dva a znovu nám prší a fúka vietor. 

Uplynulú nedeľu sa ukazoval už druhý pekný deň po sebe, pretože aj v sobotu bolo nakoniec pekne. Lenže ja som ten deň strávila len doma medzi štyrmi stenami bytu. Preto  som sa v nedeľu rozhodla, že pôjdem k vode. Ako ináč, na bicykli.

Z domu som vyštartovala okolo obeda. Pofukoval protivetrík a v duchu som sa tešila už na cestu späť, kedy som očakávala, že mi bude fúkať do chrbta. No to som robiť nemala. 

Po peknom popoludní sa asi o piatej nebo zatiahlo a to ma naštartovalo na cestu domov. Pri jazere, kde som strávila popoludnie, bolo úplne pokojne, bezvetrie. Na stromoch sa ani lístok nepohol. No len čo som vyšla z lesíka, ktorým je jazero obkolesené, začal fúkať vietor. A vôbec nie do chrbta. A vôbec to nebol vetrík, ktorý fúkal cestou tam. Aj keď som si prehodila na bicykli prevody na najľahšie bicyklovanie, cesta domov nebola vôbec ľahká. Potešujúce na nej bolo len to, že som stihla prísť domov suchá. Dážď sa spustil tesne po tom, čo som prišla domov.

 Na lesnú cestu k jazeru sa predierajú slnečné lúče

Modrá voda v jazere už čaká na mňa

Jašterička sa chvíľu opaľovala so mnou na mojej osuške

Nebo sa zatiahlo, ide sa domov

Takto sa vietor pohrával s vodou

Tu mám domov ešte 8 km

 

Všetci sa ponáhľajú domov, ja to mám ešte tri kilometre

  Blížim sa k domovu, v diaľke nad Karpatami už prší