Dnes na hrádzi

Po dvoch horúcich víkendových dňoch, ktoré som strávila doma, som dnes konečne vytiahla bicykel a nasmerovala som si to do Čunova. Že sa pozriem na jazero, ako to tam vyzerá, čo sa od minulej jesene, kedy som tam bola naposledy, zmenilo.

Bola som už len necelé tri kilometre od jazera v Čunove, keď mi zavonil telefón. Volal mi jeden z majiteľov servisu, kam som koncom minulého týždňa odniesla na druhý pokus o opravu môj notebook. Obsah tohto telefonátu ma zaujal natoľko, že som bicykel obrátila na cestu domov. Po príchode domov som objednala niečo v jednom internetovom obchode a išla som do mesta. 

O tom, čo som vybavila, sa dozviete až po mojom príchode domov. Zajtra totiž cestujem na pár dní k mame. Okrem množstva nových fotografií vám po návrate prinesiem aj ukončenie príbehu o mojom pokazenom notebooku. Aby ste sa dovtedy nenudili, tak si pozrite aspoň zopár dnešných fotografií z hrádze a keby to bolo málo, kliknite SEM. Pre tých, čo ste na facebooku, je aj fanúšikovska stránka Na krásnom modrom Dunaji. Vaše páči sa ma veľmi poteší.

A nakoniec ešte taká malá ochutnávka z kvetín, ktoré mi kvitnú na mojom záhone pri dome.

Vtedy v apríli

Jar prichádzala pomaly cez vrchy Tríbečského pohoria. Deň za dňom bolo teplejšie, príroda sa stále viac zelenala. Začínal kvitnúť orgován. Tak, ako prichádzala jar, tak sa blížila od východu aj Sovietska armáda. Aj ona, deň za dňom, oslobodzovala stále viac obcí a miest.

V dedine na pravom brehu Nitry žili ľudia v očakávaní a napätí. Prvé domy stáli niekoľko desiatok metrov od rieky. Dalo sa k nim dostať poľnou cestou za niekoľko minút. Cesta, ale už nie poľná, viedla ďalej do stredu obce. V strede sa vynímal ako obor nad ostatné domy kostol s vysokou vežou. Domy okolo kostola tvorili malé námestie. Boli si navzájom podobné, len omietku mal každý inú. Kostol bol obkolesený parkom so starými velikánmi. Neďaleko kostola stála malá prízemná budova školy. Škola mala len pár tried. No v tých časoch neslúžila svojmu účelu. Neozýval sa z nej bezstarostný džavot detí cez prestávky, nebolo počuť ani hlasy učiteľov. Lavice boli z tried vyhodené na dvore. Na tabule už dávno nepísali detské ruky. Buď boli zakryté nemeckými zástavami alebo si na ne Nemci zaznačovali jednotlivé vojnové situácie. Bolo to tak preto, lebo v škole bol v tom čase usídlený štáb nemeckých vojsk. Sídlila tam skupina nenávidených ľudí. Ich prísne obrvy naháňali ľuďom strach a hrôzu. Ľudia sa radšej vyhýbali stretnutiu s nimi. V okolí dediny boli vybudované obranné línie. Táto dedina v Strednom Ponitrí sa svojím zovňajškom v podstate nelíšila od iných, ale prítomnosť nemeckých vojakov ju predsa len odlišovala od iných. Príchod osloboditeľky bol preto tak očakávaný. Nemci veľmi dobre pozorovali okolie a sovietskych vojakov, ktorí sa len veľmi ťažko dostávali bližšie. Museli byť veľmi opatrní.

Bol týždeň pred Veľkou nocou. Celý bol priam nabitý vojnovými udalosťami. Nemci pobehúvali nervózne po dedine, občania zase s napätím očakávali, čo bude. Sovietske vojská boli v tom čase už pri Berlíne, ale aj na ďalších miestach Európy, aj v malej dedine na pravom brehu Nitry. V stredu vyhodili partizáni vlak s muníciou do povetria. Železničná premávka bola takto prerušená. Z opačnej strany sa zase blížili sovietski vojaci. Dunenie mínometov a diel bolo stále silnejšie. Z toho ľudia usúdili, že sloboda už nie je ďaleko. Už v piatok sa pomocou lietadiel dostali na pravý breh Nitry. Nemcov vyhnali do druhej a tretej obrannej línie. Museli prejsť cez dedinu. Líšili sa od tých Nemcov, čo boli v dedine. Títo boli otrhaní, hladní a špinaví. Bolo na nich vidieť útrapy vojny, ktorú už oni vtedy vyhlásili za nezmyselnú. Za nimi tiahli sovietski vojaci. Dostali sa až na okraj dediny. Najskôr sa zdržiavali len tam, no postupne vysielali do dediny výzvedné hliadky.

V nedeľu dopoludnia bol ešte v uliciach ruch. Ľudia mali sviatočnú náladu. Všade sa živo diskutovalo o posledných vojnových udalostiach. Ale ako pribúdali hodiny, ľudia akoby v ovzduší cítili, že sa niečo odohrá. Na myseľ im prichádzala otázka, čo bude. A to už boli nemecké vojská v zákopoch za dedinou, posúvali sa stále ďalej. Na štábe drnčal telefón s novými a novými správami. Nemci dostali povel odísť preč. Preto vzali to najpotrebnejšie a utekali von z dediny. Zostalo ich len niekoľko. Usadili sa na miestach, odkiaľ bolo možné pozorovať okolie a prichádzajúcich sovietskych vojakov.

Uprostred dediny, oproti kostolu stál dom. Zabednené okná pozerali smutno do ulice. Bol ako mŕtvy. Všetok život sa vtiahol do pivnice. Tam sa utiahli nielen obyvatelia tohto domu, ale i ďalší susedia. V pivnici bol odporný vzduch. Každý si v nej našiel svojej miestečko. Na drevenej debni sedel mladý muž. Bol mladý, ale výraz jeho tváre vôbec o tom nenasvedčoval. Aj on bojoval na fronte. Keďže mu mína odtrhla nohu, vrátil sa domov k ženám, deťom a starcom. V jeho očiach, no nielen v nich, bolo vidieť napätie. V miestnosti bola atmosféra na prasknutie. V kúte sa v matkinom náručí rozplakalo dieťa. To nemluvňa asi tiež cítilo, že niečo nie je v poriadku. Zrazu bolo z pivnice počuť tlmené mumlanie, zdalo sa, ako keby sa tam modlili. Ľudia, na ktorých sa zahnala vojna svojou krutou rukou, sa naozaj modlili. Modlili sa z hlbokej úprimnosti srdca. Zvonku bolo počuť nejaké kroky a ktosi zabúchal na dvere. Všetkým zovreli srdcia od strachu, pretože boli presvedčení, že sú to Nemci. V miestnosti nastal zmätok. Decko v matkinom náručí sa rozplakalo ešte viac. Matka ho začala tíšiť. Starí len čakali. Búchanie sa ozvalo znova.
“Choď otvoriť!” povedal niekto.
Nikto sa však nehýbal. Konečne sa z debny zdvihla postava. Pomaly sa ťahala k dverám. V tom momente boli všetky oči upreté na neho. Na hlinenej podlahe sa tupo ozývali kroky jeho protézy. Otvoril, trhlo ho a postúpil o krok dozadu. Do pivnice vstúpili dve postavy. Všetci upreli zrak na prichádzajúcich. V prítmí nemohli rozoznať, kto to je. Ale červené hviezdy na vojenských čiapkach prezradili, kto sú. Boli to dvaja sovietski samopalníci. Vstúpili s namierenými samopalmi, ale keď videli, že v kryte nie sú žiadni Nemci, samopaly sklonili k zemi.
“Zdravstvujte, druzja!” pozdravili sa príchodiaci. Až vtedy odpadol všetkým kameň zo srdca.
“Vitajte u nás! Ale ste nám nahnali strachu! Odkiaľ idete?” hrnuli sa ďalšie otázky.  Gazdiná priniesla fľašu a občerstvenie. Naliala hosťom do decákov a nakrájala im slaniny.
“Jedzte!” núkala ich.
Vojaci sa najedli a chvíľu si posedeli. V priateľskom rozhovore im tá chvíľa rýchle ušla. Pýtali sa, či sú v blízkosti Nemci. Keď im povedali, že sú, pobrali sa rýchle naspäť. Museli to oznámiť ostatným.
“Dávajte si pozor!” lúčili sa s nimi domáci.

Hodiny na veži práve odbili štyri. Vojaci vyšli z pivnice. Prešuchli sa popri stene a mali prejsť cez dvor. No nevedeli, že z veže na nich hľadia zlostné oči Nemcov. Práve prebehovali cez dvor, keď sa ozvala guľometná paľba. Krátka salva stačila v momente vyhasiť ich dva mladé životy. Tento okamih videli ďalší sovietski vojaci, ktorí sa medzičasom nepozorovane dostali do dediny.
“Ivan, Koľa, pajďom!”
Traja vojaci s nasadením vlastného života vtrhli do veže. Po točitých schodoch vybehli až hore. Nemcov prepadli od chrbta a zlikvidovali ich. To bola posledná prekážka. Zničením tejto prekážky, 1. apríla 1945, bola obec úplne oslobodená.

***** 

Ak ste sa prepracovali až sem, tak ďakujem za vašu trpezlivosť. Lebo aj ja som musela byť dosť trpezlivá, keď som to po rokoch znovu čítala. Ani nechápem, ako sa tento príbeh, ktorý som písala ako ani nie štrnásťročná žiačka základnej školy, zachoval až do dnešných čias. Našla som ho nedávno, keď som hľadala jeden darček, ktorý som dostala k osemnástym narodeninám. Keďže je teraz práve obdobie, v ktorom sa odohrával aj príbeh z tejto slohovej práce, tak som si povedala, že vás s ním oboznámim. Prepísala som ho doslovne, hoci ma často nutkalo upraviť text.

Prosím, buďte zhovievaví k obsahu aj k technike písania. Buďte zhovievaví  k tomu, ako boli posledné dni vojny opísané 14-ročným dievčaťom. Slohová práca bola ovplyvnená tou dobou, v ktorej som vyrastala. Veľa filmov s vojenskou tématikou som nevidela ani dodnes, nie to ešte vtedy, nečítala som ani jeden román o vojne. Veru nie. Takže môj pohľad na to bol dosť naivný. Možno by vás zaujímalo, odkiaľ som čerpala informácie k napísaniu.  Príbeh mi rozprával pán, ktorý žil vtedy v domove dôchodcov v susednej obci. Bola som za ním asi trikrát aj so spolužiakom, ktorý bol jeho synovec. Bol to ten muž s protézou. A ešte sa vám pochválim, že tento príbeh pod názvom "Ako sa rodila sloboda" bol v tom čase uverejnený aj v okresnom denníku, pretože som sa s ním zúčastnila súťaže vyhlásenej k 25. výročiu oslobodenia Československa. 

Možno aj toto bola tá cesta, po ktorej prišli...

Čas orgovánov

Približne na prelome apríla a mája je pre mňa asi najkrajšie obdobie roka. Zelená je ešte svieža zelená, príroda vonia kvitnúcimi rastlinami. No a práve v období, ktoré je teraz, kvitnú aj orgovány. Fialové všetkých odtieňov, ale aj biele. Od jednoduchých kvietkov až po plné. S omamnou vôňou, ktorá sa  momentálne nesie aj našou ulicou. Oproti nášmu domu, len cez cestu, kvitne teraz niekoľko kríkov tejto rastliny. Aj pred naším domom kvitne prvý raz jeden biely. Kvet orgovánu  mám rada aj vo váze, ale nevydrží v nej dlho. Veľmi rýchlo zvädne. Možno poznáte nejaké finty, ktoré dokážu aj vo váze udržať kvet orgovánu svieži a pekný. 

Škoda, že nedokážem s fotografiami preniesť na stránky tohto blogu aj tú nádhernú vôňu.

Aj biele sú krásne.

Nádej

Dúfam, že už v budúcom týždni budem mať konečne opravený počítač. Viem, trvalo mi to dlho, kým som sa rozhýbala a odniesla ho do iného servisu. Len pred chvíľou som prišla odtiaľ domov. Vonku je nádherná jar, kvitnú orgovány, gaštany, kosatce, všade všetko nádherne vonia. Mám aj fotky vo fotoaparáte, ale už ich nestíham stiahnuť do počítača. Musím zase končiť, syn prišiel domov z práce, jeho notebook odovzdávam jemu :-(

Srdečné Grüß Gott, milí susedia

Takto ma pozdravili v liste, ktorý som si tento týždeň vybrala z obálky, ktorú som si našla v poštovej schránke. Jej odosielateľa som identifikovala hneď na prvý pohľad a bola ňou  rakúska spoločnosť Niederösterreich-Werbung so sídlom v meste St. Pölten. Okrem sprievodného listu som z obálky  vybrala aj  24-stránkovú brožúru, ktorá prezentuje Spolkovú krajinu Dolné Rakúsko a zároveň aj jej suseda, slovenský Bratislavský kraj. 

Niederösterreich je popri spolkovej krajine Burgenland kraj, ktorý som pred pár rokmi začala spoznávať na bicykli, ale niektoré miesta som mala možnosť spoznať aj prostredníctvom autobusových zájazdov, či výletov autom. Za obdobie, počas ktorého sú otvorené hranice s Rakúskom, som našich susedov už celkom spoznala. No ešte zostáva dosť miest, ktoré by som chcela spoznať, prípadne si  niektoré miesta pozrieť znovu.

S miestami, na ktorých som bola vďaka mojim cyklistickým výletom, som vás väčšinou na tomto  blogu zoznámila a dnes by som sa chcela k niektorým z nich ešte raz vrátiť prostredníctvom tohto príspevku.

Dolné Rakúsko je spolková krajina obklopujúca svojím územím rakúske hlavné mesto Viedeň. Na severe hraničí s Juhomoravským krajom, na severovýchode s Trnavským a Bratislavským krajom, na juhovýchode hraničí s Burgenlandom, na juhu so spolkovou krajinou Steiermark a na západe so spolkovou krajinou Oberösterreich. 

Len kúsok od rakúskeho mestečka Hainburg an der Donau, ktoré je od Bratislavy vzdialené iba 13 km a je zároveň bránou do Rakúska, je aj kúpelné mestečko Bad Deutsch-Altenburg, kde sme sa zastavili na cykloceste  za rímskymi pamiatkami v Petronell-Carnuntum,

ale moja prvá rakúska cyklotúra viedla do obce s nádherným zámkom, ktorý je vidieť zo slovenskej strany, pretože sa nachádza len kúsok od bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves. To, že som k nej musela prekonať cestu okľukou, kvôli nejestvujúcemu mostu cez rieku Morava, by sa malo zmeniť už v krátkom čase, kedy by sa mal odovzdať do používania nový cyklistický most, ktorý bude vyúsťovať len kúsok od spomínaného zámku Schloss Hof. 

Túto časť Dolného Rakúska som prechádzala ešte raz vtedy, keď som mierila do Marcheggu, mesta bocianov.

Keďže krajinou Dolné Rakúsko preteká rieka Dunaj, je známa aj jeho chránená krajinná oblasť Donauauen, ktorá bola cieľom mojej ďalšej cyklotúry.V rámci nej sme sa zastavili na dvoch miestach. Jedným bol poľovnícky zámoček  Eckartsau a druhým mestečko Orth an der Donau.

Popri Dunaji vedie známa cyklistická trasa až do Nemecka. Cieľom ďalšej cyklotúry boli mestečká pri brehu Dunaja - Klosterneunburg, Graifenstein, či na opačnom brehu mesto Korneuburg. Keďže bola táto cyklotúra spojená aj s návštevou Viedne, písala som o nej pod názvom Viedeň a okolie prvý raz na bicykli.

Je to už možno aj 15 rokov, čo som sa zúčastnila jedného poznávacieho zájazdu, ktorý mal názov Po stopách Habsburgovcov. Aj počas tohto zájazdu sme navštívili ďalšie miesta Dolného Rakúska. Okrem mesta Baden to boli mestečká Meyerling a Heiligenkreuz. O Badene som písala aj vlani, kedy som tam bola znova, aby som si pozrela nádhernú ružovú záhradu.

O tom, že sme sa cestou z Badenu zastavili aj v cesterciánskom kláštore a opátstve v Heiligenkreuz a v neďalekom Mayerlingu, som doteraz vôbec nestihla napísať a nemôžem uverejniť momentálne ani fotografie týchto miest, pretože sú v mojom stále nefunkčnom notebooku. Dúfam, že sa k tejto téme ešte niekedy dostanem.

Ako je vidieť, spolková krajina Dolné Rakúsko ponúka mnoho zaujímavých miest. Mnoho takých, ktoré som ani ja zatiaľ nevidela a pevne verím, že ďalšie miesta sa mi podarí navštíviť. 

Doporučujem hlavne obyvateľom Bratislavského kraja, ktorí to do Rakúska nemajú ďaleko, aby si za ciele svojich výletov vyberali aj miesta v neďalekej spolkovej krajine Dolné Rakúsko. Ak by ste sa chceli spoznávať rozmanitosť tohto kraja na bicykli a jeden človek by vám v partii neprekážal, dajte mi vedieť. Možno by som sa k vám rada pripojila.

Free hugs na Hlavnom námestí

Písala som už o nich na mojom prvom blogu. Sú to už viac ako tri roky, čo som pod názvom OBJATIA napísala krátky článok o Medzinárodnom dni objatí. Vtedy som sa o tom dozvedela prvý raz, odvtedy som sa stretla s touto témou viackrát. Dokonca aj dní venovaných objatiam je podľa internetu viac.

Prečo to vzniklo? Vraj nám chýba ľudský dotyk. Kampaň, ktorá sa zamerala na to, že sa na verejnosti objímajú cudzí ľudia, vznikla v roku 2004 v Austrálii a o dva roky neskôr už bola na medzinárodnej úrovni.

Počas tohto víkendu som sa stretla s objatiami  prvý raz aj v skutočnosti. Na Hlavnom námestí som si všimla skupinku mladých ľudí, ktorí mali v rukách cedule so slovami: FREE HUGS či OBJATIA ZADARMO. Bolo zaujímavé sledovať okoloidúcich. Predpokladám, že tí, ktorí podišli ku skupinke a vzájomne sa objímali, neboli Bratislavčania a neboli to ani Slováci. Boli to zväčša zahraniční turisti. Ja sama som od napísania môjho prvého článku viackrát premýšľala o tom, či by som sa dokázala objímať s úplne cudzími ľuďmi. Prečo? Len preto, že niekto vymyslel taký deň? Nepredpokladám, že v objatiach ľudí, ktorí sa takto objímajú na ulici, je nejaký úprimný cit, je to podľa mňa len formalita. Je totiž rozdiel, keď sa stretnem so známym, či s blízkym človekom a s tým sa vyobjímam, ako keby som sa mala objímať s celkom neznámym človekom.

Takže čo z toho vyplýva? Dotýkajme sa ľudia, čo sa máme radi, čo sme si blízki. Dotýkajte sa aj vy, ktorí to dokážete aj s neznámymi ľuďmi. A ja vám znovu ako pred tromi rokmi posielam moje virtuálne objatie a dajte mi vedieť, či ste sa už s touto kampaňou niekedy stretli a čo si o nej myslíte. Pre vás Slováci, keď uvidíte na ulici ľudí s tabuľkami so slovom HUGs, nejde o žiadneho Huga, ale o objatia.

Púpavový pozdrav jari

Jedným z ďalších kvietkov, ktoré pravidelne v apríli zaplavia lúky, ale aj trávniky pri našich petržalských domoch, je žltý kvet púpavy. Aj keď vyzerá púpava ako burina, je to liečivá rastlina, ktorej liečivé účinky boli objavené už v 15. storočí. Receptov, ako využiť tú ktorú časť tejto rastliny, nájdete na internete mnoho. Veľa z nich pochádza zo známej knihy bylinkárky Marie Trebenovej. Jeden z nich, na sirup z púpavových kvetov, vám sem dám aj ja:

Štyri plné hrste púpavy dáme do 1 litra studenej vody a pomaly zohrievame na bod varu. Necháme prísť do bodu varu, odstavíme a na celú noc necháme  stáť. Na druhý deň všetko prelejeme cez sitko a odkvapkané kvety vytlačíme oboma rukami. Do šťavy dáme len 1 kg cukru, premiešame a pridáme na plátky ošúpaného citrónu. Hrniec postavíme bez pokrievky na sporák. Keď chceme uchovať čo najviac vitamínov, zapneme sporák na najmenší plameň. Takto zahusťujeme tekutinu bez varenia. Raz alebo dva razy celú masu ochladíme, aby sme vyskúšali správnu hustotu. Sirup nesmie byť prihustý, lebo pri dlhšom skladovaní by začal kryštalizovať, no ani pririedky, lebo by po čase skysol. Mal  by mať takú hustou aby sa dal dobre  natierať na chlieb, vtedy príjemne chutí.

Vám sa určite podarí nazbierať kvety púpav čisté. Ja také v široko-ďalekom okolí nenájdem, pretože to množstvo psov, ktoré žije v mojom okolí, si svoje potreby chodí robiť práve na miesta, kde teraz vo veľkom množstve kvitnú púpavy. 

Ešte stále som odkázaná na požičiavanie si počítača, pretože ten môj som po oznámení ceny zo servisu priniesla domov a teraz rozmýšľam, čo ďalej. Či mám k oznámenej cene za opravu pridať ešte zopár eur a kúpiť si nový alebo hľadať ďalej niekoho, kto mi ho opraví za normálne peniaze.

***

Situácia nezmenená

17. apríl bol dátum, ktorý bol napísaný na preberacom protokole od môjho notebooku, kedy som sa mala dozvedieť výsledok diagnostiky. Avšak ani tento deň, ani deň ďalší žiadnu novú správu o notebooku nepriniesol. Preto som sa včera rozhodla zatelefonovať do servisu, aby som sa dozvedela, čo sa deje. Nedeje sa nič, iba slečna, ktorá vybavovala môj telefonický dopyt, urobila zo mňa - no ak mám napísať presne to, čo si myslím - tak teda debila. Nielen debila, ale aj hluchého. Vraj mi nesľúbili výsledok diagnostiky do piatich dní, ako sme to pri odovzdávaní počítača počuli obaja so synom, ale od 5 do 10 dní. Takže aj ten dátum 17.4., ktorý mi napísali na preberací protokol je naozaj len približný. Som veľmi nahnevaná, že som tam nechala môj notebook, ale už mi teraz nič iné neostáva, len trpezlivo čakať.

Situácia je o to horšia, že som mala v pláne vybaviť jednu veľmi dôležitú vec, ku ktorej mám podklady v počítači. Tiež som odložila plánovanú cestu k mame, pretože by som si tam nemala kde denne pozrieť mailovú schránku, či sa v nej nenachádza očakávaná správa zo servisu. Nebaví ma ani chodiť von s fotoaparátom, keďže si fotky ukladám len na externý harddisk a v synovom počítači nie je program, na ktorý som zvyknutá. 

Dnes som objavila v tom jeho programe možnosť urobiť z fotografií koláž, hoci ho tam nazývajú pohľadnica. Jednu som vám teda vyrobila z fotografií, ktoré zachytávajú predzáhradky petržalských panelákov. Ľudia, ktorí sa o tieto plochy pred ich domami starajú, mali šťastie, že ich pri tejto práci neobťažovala mestská polícia a že ich v putách neodviezli na výsluch kvôli tomu, že si dovolili skrášliť okolie svojich domov.

Pomôžete mi ich pomenovať?

Tak, ako pred rokom, práve teraz v apríli kvitnú v rusoveckom parku kvety, ktoré tvoria nádherné kvetinové koberce. Žlté, biele a modré. Zaujímalo by ma, ako sa volajú rastliny, ktoré kvitnú  bielou a modrou farbou, zopár som ich videla aj bledofialových. Nepoznám ani meno tých, čo kvitnú na žlto. Mala som doma jeden veľmi šikovný atlas rastlín, podľa ktorého som zistila meno mnohým rastlinám, ale po mojom atlase niet ani stopy. Ako keby sa prepadol pod zem. Pamätám si, kedy a kde som ho mala naposledy, no netuším, kam sa podel.

Tieto boli odfotené pri lepších svetelných podmienkach.