piatok 6. januára 2012

Horí, horí

Sedím si tu v obývačke a venujem sa pozeraniu fotografií a odpisovaniu na maily. V tom mi zrak padne von oknom a tam vidím ohnivú oblohu. Vyskočím na rovné nohy, schmatnemfotoaparát, aby som tú krásu mohla zvečniť.Tentokrát nevyjdem ani von na balkón, fotím z izby cez otvorené okno. Tu zrazu počujem kvílenie hasičského auta. Horí, horí a auto sa rúti po ceste popri našom dome. Žeby si bol niekto plnil svoju občiansku povinnosť a zavolal hasičov preto, lebo horí obloha?

Som nasrdená vždy, keď vidím kúsok takejto nádhernej oblohy. Prečo nevidím viac? No preto, lebo mi vo výhľade zacláňajú dva domy, ktoré stoja za tým naším. Škoda, že nebývam radšej v jednom z nich. Im už široko - ďaleko nikto vo výhľade nezacláňa. Aspoň si to tak myslím. Pokúšala som sa ísť fotiť z izby mojich synov, kde to nebolo o nič lepšie a tam mi bola položená otázka, že koľko tých západov slnka chcem mať ešte odfotených. No koľko ešte?








Aj tak to nie je na fotografiách nikdy to, čo v skutočnosti.