piatok, 30. septembra 2011

Na zvieraciu tému

Už tretí deň sa snažím odfotiť veveričky, ktoré chodia neďaleko nášho domu oberať plody orechov. Tie orechové stromy sú za plotom v školskom areáli. Myslela som si, že keď sa dnes von vyberiem skoro dopoludnia, že budem mať na fotenie pokoj. Ale kdeže! Zámerne som nešla skôr, kým chodia deti do školy, ale až potom, keď sú už v škole. No vonku bolo toľko ľudí, ako aj na obed a rovnako tak veľa ich je aj popoludní. Mamičky s deťmi v kočíkoch, ďalší venčili svojich psích miláčikov. 

Keď som prichádzala k stromom, kde sa v poslednom období veveričky kŕmia orechami, dve veveričky mi kúsok predo mnou prebehli cez cestu. Rýchlo som ich cvakla, ale z fotky bol len jeden mazanec. Chvíľu som tam obchádzala okolo, čakala som, že z korún borovíc sa veveričky vrátia do koruny orecha, ale čakala som zbytočne. Bol tam príliš veľký frmol. Tak som sa vybrala k orechu, ktorý rastie o niekoľko metrov ďalej. Aj tam som minule zbadala veveričku sedieť na plote, no kým som vytiahla fotoaparát, vyplašil mi ju pán so psom. Dnes na plote žiadna nesedela, no môjmu zraku neuniklo, že sa niečo pohlo za plotom, v areáli školy. Na miestach, kde končí bežecká dráha, prebehlo nejaké šedé zviera. Žeby nejaký nový druh veveričky? Chvíľu som ostrila zrak, kým sa mi podarilo uvidieť, kde sa to šedé zviera zastavilo. Pozerali sme sa chvíľu na seba. Veverička to nebola, ale ja som tohto tvora nedokázala identifikovať. Chvost to malo ako potkan, no na potkana sa mi to zdalo príliš veľké. Priznám sa, behali mi po tele zimomriavky z pocitu, že čo ak to potkan naozaj je. Fuuj, to zviera nemusím. Keď sme sa už dlhší čas len takto na seba pozerali, milé zvieratko si povedalo, že si ma už dostatočne obzrelo a odbehlo  preč.

 


Znovu  som sa vrátila k pôvodnému stromu a tam som na vedľajšej borovici zbadala jednu z tých veveričiek. Lenže toto zviera je tak rýchle a stromy sú tam také husté, že sa mi poriadna fotka ani dnes nepodarila. Nostalgicky som si povzdychla a spomenula na londýnske veveričky.


A  na záver ešte fotografie chrobáka, ktorý sa usadil na mojom tričku, ktoré sa sušilo na balkóne.

štvrtok, 29. septembra 2011

Živé sochy a iní pouliční zabávači

Bavia vás? Alebo sú vám v mestách, ktoré navštevujete ľahostajní? Ja patrím do tej druhej skupiny. Hlavne v prípade, ak sa jedná o také živé sochy, aké máme možnosť vidieť v Bratislave. Vôbec nechápem turistov, ale to nielen v našom meste, že sa dokážu fotiť pri takýchto atrakciách. Tým, že  fotím veľa v meste, mohla som toto zamyslenie dokumentovať aj fotografiami.

Iba raz sa mi stalo, že živá socha, ktorá stála na bratislavskom Hlavnom námestí, mala nejaký súvis so Slovenskom. Prečo si myslím, že by mala mať súvis so Slovenskom?  Preto, lebo ak takéto sochy majú v mestách byť, podľa mňa by mali čo najviac dokresľovať kolorit toho-ktorého mesta. Mala by to byť postava z histórie, jednoducho taká, ktorú spája niečo s mestom, prípadne s konkrétnou krajinou. Nech teda v bratislavských uliciach vidieť malého Mozarta, nech sa ulicami prechádza Schöne(r) Náci,  Štefánik, či Mária Terézia. Určite by sa takých postáv našlo niekoľko. Nech hudobník, ktorý rozkladá svoje hudobné monštrum na rohoch ulíc, nehrá južanské piesne od mora, ale tie naše.

Mám mylnú predstavu? Mňa totiž tie sochy, ktoré sa v našom meste doteraz objavili, viac otravujú ako zabávajú. Tá socha, o ktorej si myslím, že do ulíc Bratislavy naozaj patrí, bol zbojník Juro Jánošík. Z  tlače som sa tiež dozvedela, že v čase hokejových majstrovstiev sveta sa v meste objavili živé sochy hokejistov, čo bol podľa mňa v tom období dobrý nápad.  Nechápem zmysel živej sochy, ktorá si už po niekoľko rokov obsadila miesto vedľa Čumila. Už len čakám, kedy sa za rohom, len meter od Paparazziho objaví ďalší a kedy bude robiť niekto dvojníka bronzovému Schöne(r) Nácimu. V mnohých ďalších živých sochách, ktoré sa objavili v centre Bratislavy, som pravdepodobne z mojej neznalosti, vôbec nikoho nespoznala.

To, že takéto živé sochy a hudobnú produkciu podporuje aj mestská časť, je zjavné aj z toho, ako ľahko a lacno sa dá prísť k takémuto jobu. Že ide o job, to je každému jasné. Z Bratislavských novín som sa dozvedela, že záujemca vraj zaplatí približne päťeurový poplatok za registráciu a potom platí 20 centov za deň, kedy svoju činnosť predvádza. Na druhej strane, mnohokrát som sa sama seba v duchu pýtala, či je toto naozaj ten najjednoduchší spôsob zárobku. Obliecť sa, namaľovať sa a potom nekonečné hodiny nehybne stáť na ulici - to obnáša pracovná náplň živej sochy. Mňa by na to určite nikto nenahovoril. 

A teraz pár slov o tom, prečo sa vlastne nad týmto zamýšľam. Ako mnohí viete, fotím rada a za účelom fotenia chodievam často aj do mesta. Raz skúšam to isté miesto fotiť dopoludnia, inokedy napoludnie, potom zase v podvečerných hodinách. Slnečné lúče a ich tiene dokážu robiť zázraky a nedobré svetlo dokáže fotku pekne pokaziť. Tak som sa vybrala s fotoaparátom do mesta aj včera. Už som mala zopár úlovkov, ktoré som mala v pláne uverejniť Na krásnom modrom Dunaji, ale vždy, keď sa do mesta dostanem, snažím sa  obísť čo najviac ulíc. 

Radničnou ulicou som sa pomaly blížila k Hlavnému námestiu a tam som si robila detailné fotografie sôch na radničnej veži. S fotoaparátom som postupovala smerom k Františkánskemu námestiu. Tam zvykne pred Jezuitským kostolom stáť muž oblečený v detvianskom kroji a pri ňom je položená fujara, do ktorej z času na čas fúkne nejaké tri tóny a fujaru znovu odloží. Najprv som si vôbec neuvedomila, že dotyčný mi dáva nejaké znamenie. Môj objektív totiž nebol zameraný na jeho osobu, ale na ulicu ako takú. Až o chvíľu som si uvedomila, že jeho gesto rukou patrí mne. To gesto naznačovalo, že ho fotíť nemám, že si mám za to najprv zaplatiť. Jeho ruka totiž nasmerovala môj zrak na klobúk, ktorý mal položený na zemi. Bola som od neho dosť ďaleko na to, aby som s ním mohla komunikovať a nemala som chuť ísť k nemu, aby som mu niečo pekne od srdca povedala. Otočila som sa a vošla som pod bránu na nádvorie radnice. 

Správanie tohto človeka ma maximálne pobúrilo. Kráčajúc ulicami mesta som nad ním stále rozmýšľala. Takéto niečo sa mi nikde vo svete nestalo. Dotyčný si pravdepodobne neuvedomil, že podnikanie je riziko. Že nie vždy prináša biznis  aj zisk.  Akým právom si on vyžaduje platbu? To, či mu niekto niečo do jeho klobúka vhodí, je len na dobrej vôli okoloidúcich.  Keby aspoň niečo na tej fujare raz aj zahral. Ale aj keď som sa znovu na Hlavné námestie vrátila, jeho fujara žiadne tóny nevyludzovala.

Chcela som na túto tému písať už približne pred mesiacom. Vtedy som tiež prechádzala s fotoaparátom po meste (vlastne kedy idem bez neho?) a na Michalskej ulici si práve rozkladal "svoj stan" jeden z pouličných umelcov. Bola som veľmi zvedavá, čo ponúkne. Keď som prišla bližšie, tak som zistila, že je to známa postavička z ulice. Bol to ten chlapík, ktorý zvykne hrať na svojom hudobnom "kombajne". Zmenil žáner. Bol navlečený v krikľavých handrách, na hlave turban a v ruke držal farebný slnečník. V tureckom sede sa posadil na prinesenú stoličku. V tom spočívalo celé jeho predstavenie. A turisti sa začali s touto postavičkou fotiť. Nechápala som tých ľudí a už vtedy mi v hlave skrsla myšlienka na tému do blogu. Nebyť včerajšieho zážitku, tak sa k tomuto článku asi ani nikdy nedostanem.

Čumilovia 

Hudobný "kombajn"

Ojedinele sa v meste objavia aj takíto umelci - verklikári.

Sochy, ktoré som nepochopila. Budem rada, keď sa prostredníctvom komentárov dozviem, o koho ide.




Socha z predošlého obrázku robila včera konkurenciu Schöner Nácimu.


Nech mi tento umelec prepáči, ale od jeho hudobnej produkcie som utekala čo najďalej.


Jeho miesto obsadil tento strakato odetý hudobník od kombajnu. Najprv som si nebola celkom istá, či je to stopercentne on, pretože sa maximálne snažil o to, aby som mu nevidela do tváre. No keď ho obstúpili turisti, aj mne sa ho podarilo odfotiť a presvedčiť sa o tom, že som sa nemýlila.


Toto je Jánošík, ktorého sa mi raz podarilo vidieť na Hlavnom námestí.



A toto je "Detvanec", ktorý ma prinútil napísať toto zamyslenie. Keďže som fotila z diaľky, z fotografií som musela urobiť výrezy, aby ho bolo lepšie vidieť.








utorok, 27. septembra 2011

Trináste narodeniny googlu

Je to práve mesiac, čo ma v deň mojich narodenín príjemne prekvapila gratulácia k môjmu sviatku na stránke google. Dnes sa mi naskytla príležitosť, aby som gratuláciu opätovala.


Milý GOOGLE,

k tým tvojím pubertálnym 13. narodeninám Ti  blahoželám a dúfam, že prežijeme spolu ešte pekných pár vyhľadávajúcich rôčkov.  Dúfam, že tvoj translator bude do slovenčiny prekladať oveľa lepšie skôr, ako sa dožiješ plnoletosti.




Makačka na Braunsberg

Jeden z dvoch kopcov, ktoré sa vypínajú nad neďalekým rakúskym Hainburgom, ma lákal už dávnejšie. Čítala som, že za dobrého počasia je odtiaľto vidieť aj rakúske Alpy. Verím, lebo tie som raz videla z bývalého petržalského bytu môjho brata a dokonca raz aj z idúceho autobusu MHD. Ale to sú naozaj len výnimočné stavy počasia, kedy sú Alpy pozorovateľné aj z Bratislavy.

Včera popoludní som nahovorila môjho známeho, aby mi išiel robiť spoločnosť, že chcem tento kopec zdolať na bicykli. Tak sme sa teda o tretej stretli pod Prístavným mostom a išli sme. Cesta do Hainburgu prebiehala bez problémov, v opačnom smere sme stretali nezvyčajné množstvo cyklistov. Bola to pravdepodobne skupinová výprava z nejakej lode, ktoré do Bratislavy plávajú po Dunaji a vozia so sebou aj cyklistov. Boli to väčšinou ľudia pokročilého veku a to, že patria k sebe, bolo zjavné z množstva rovnakých cyklodresov, ktoré mali oblečené. A podľa nápisov na nich to boli asi Francúzi. Možno sa mýlim a  títo ľudia boli úplne inej národnosti, ale to je v podstate jedno.

Aby ste mali predstavu, aký je kopec Braunsberg, použijem fotografiu, ktorú som urobila pred pár dňami, keď som bola v Hainburgu na inom kopci, na tom, na ktorom sa vypínajú zrúcaniny hradu.





Len zdatný cyklista by zvládol tento kopec naozaj na bicykli. A keďže ja taký nie som, hlavne kopčeky mi robia velikánske problémy, preto sme aj my veľmi skoro z bicyklov zosadli a pekne sme ich tlačili do kopca vedľa seba. Priznám sa, aj pre chodca je to náročné stúpanie. Keď som si už myslela, že vypľujem dušu, konečne sa objavil vrchol kopca.  A tu je zopár pohľadov, ktoré sa nám ponúkali na okolie. Škoda, že viditeľnosť nebola včera práve najlepšia a  tým najkrajším smerom sa fotiť nedalo, lebo tým smerom práve zapadalo slnko. Bolo ešte dosť vysoko a silné na to, aby sa dalo fotografovať.





































Tento článok a mnoho nových nájdete na novom súhrnnom cyklistikom blogu

Na cestách s Kellysom

Ste tam všetci vítaní!

 

nedeľa, 25. septembra 2011

Po roku k Neusiedler See

alebo  Fotoreportáž zo včerajšej  cyklistiky v skratke

Je sobota, pol desiatej. Stojím pod Starým mostom a čakám na dohodnuté stretnutie. Chvíľu si krátim fotografovaním. Ukazuje sa krásny deň. Predpoveď počasia zatiaľ vychádza.


Krátka porada, z ktorej vyplynulo, že sa ide smer Rakúsko. Ale najprv treba nafúkať moje podhustené gumy. Cez Sad Janka Kráľa prichádzame na benzínku neďaleko Auparku, ale odtiaľ odchádzame s ešte mäkšími gumami, pretože na kompresore chýbala koncovka, ktorou sa vzduch dostáva do duší bicykla. Cestou do Kittsee je v Petržalke ďalšia benzínka, kde sa kolesá podarilo nafúkať. 

Potom už ideme do Kittsee a odtiaľ smerom na Pamu. Kúsok pred dedinou ma zaujme rozkvitnuté pole. Drobné kvietky mne neznámej plodiny (možno ľanu) sú sfarbené do modro-fialova. 


Keď môj bicykel ukazoval práve najazdených 20 km, za dedinou Pama  prichádzame k odpočívadlu, kde si dávame oneskorené raňajky. Posilnení ideme ďalej a prichádzame ku križovatke cyklistických ciest.


Rozhodujeme sa ísť vľavo a chvíľu ideme popri riečke Leitha, kde na brehu sedia rybári a na vode je čln s dvomi mladými mužmi. Scenéria tohto miesta ma prinútila zastaviť a urobiť zopár fotografií.




Najbližšie zastavujeme až na mieste, kde sa v diaľke pred nami pasie bažant s bažanticou. Dosť ďaleko od nich odstavíme bicykle, vyťahujeme fotoaparáty a dúfame, že bude z toho pekná fotka bažantieho párika. Bohužiaľ, aj napriek tomu, že sa k nim plížim potichu a skoro po špičkách, vtáky splašene odleteli. 

To, že je už jeseň, je vidieť okolo nás. Červená farba dozrievajúcich  šípok spestruje farebnosť okolitej prírody. Vo vinohradoch už dozrelo hrozno. Zväčša je už obraté. Buď ho obrali vinohradníci, alebo nevítaní hostia, škorci. Na niektorých miestach to vyzeralo až hrozivo, pretože tým, ktorí sa počas roka o vinohrady starali, nezostalo na oberanie vôbec nič. Nepomáha ani neustále plašenie týchto vtákov.

Cesta ubieha a na jednom mieste, kde sa dostávame na vrchol jediného kopca na celej trase, sa nám  otvára nádherný pohľad. V diaľke je vidieť vodnú plochu Neziderského jazera. Slnko svieti do objektívu fotoaparátu, takže fotiť sa veľmi nedá. A obloha sa začína aj zaťahovať súvislou bielou vrstvou oblačnosti. Smola. Po niekoľkých kilometroch prichádzame do mestečka Weiden am See a tam ideme na chvíľu až k vode jazera. Stojíme kúsok od reštaurácie, ktorá je skoro plná, pretože je čas obeda. 

 
  

Po krátkej prestávke odchádzame ďalej a zastavujeme až na odpočívadle  v meste Neusiedl am See, kde si aj my dáme obed. Aj odtiaľto sa otvára pohľad na kúsok jazera, ale  fotiť sa nedá, pretože slnko svieti priamo do objektívu fotoaparátu.  Najedení odchádzame ďalej a len po niekoľkých kilometroch stojíme znovu. Tento raz je dôvodom na prestávku tekvica, ktorá je naložená na historickom fúriku. Číslo na nej oznamuje, že váži 130 kg. Bez fotky odtiaľ predsa nemôžeme odísť.


Po kratučkom zastavení ideme ďalej, smer Parndorf. Prichádzame na miesta, ktoré sú mi už známe, pretože som po nich išla už aj vlani. Okolie ponúka nádherné výhľady na rôznofarebnú krajinu, ale aj dosť nečakanú stavbu, ktorá ako by stála uprostred poľa. Je to hotel Pannonia, ktorý vraj stojí neďaleko nákupného centra v Parndorfe, kúsok od diaľnice z Bratislavy do Viedne.



Ale známu trasu opúšťame krátko pred železničnou zastávkou v Parndorfe. Tam ideme vľavo a myslíme si, že ideme smerom do mestečka Bruck an der Leitha. No toľko sa tam motáme, až sme odbočku na Bruck prehliadli a dostali sme sa do obce Neudorf. Ešte skôr, ako sme sa zastavili pri miestnom kostole, fotíme maličký kostolík, ktorý sa nachádza v poli. V jeho blízkosti sú dve ďakovné sochy, čo ma veľmi prekvapuje, v chorvátskom jazyku.





Aj kostol v dedine Neudorf je obklopený hrobmi, na ktorých sú písané slovanské priezviská. Z tabule pred kostolom sa dozvedám názov obce v chorvátskom jazyku - Novo Selo.  Z internetu sa doma dozvedám, že je to miesto, kde sa pred rokmi usadila chorvátska menšina. Ešte zaujímavejšia je pre mňa informácia, že po zrušení Uhorska sa dedina stáva súčasťou spolkovej krajiny Burgenland a že podľa niekoľkých návrhov malo byť okolie tejto obce pripojené k bývalému Československu, aby tak malo priamy prístup k Neusiedler See.  Môžeme len ľutovať, že sa tak nestalo. Na druhej strane, dnes by tam toľko Slovákov nechodilo bicyklovať, lebo by nemali takú rozvinutú sieť cyklistických ciest.




















Postupne sa nám otvára pohľad na známu krajinu. V diaľke sú už kopce okolo Hainburgu a my sa rozhodujeme, či ideme cez toto mestečko, alebo sa vydáme na Gattendorf, Pamu a Kittsee. Rozhodujeme sa pre druhú variantu, ktorá je kratšia, pretože ja už chvíľu pociťujem pichanie v pravom kolene, telo hlási, že má už toho dosť. 






Posledná fotografia tohto výletu zachytáva bažanta, ktorý zostáva stáť na svojom mieste. Pravdepodobne je na tom poli natoľko zaujímavé krmivo, že sa nedá vyrušiť žiadnymi cyklistami. Je to kúsok od miesta, kde sme si ráno dali raňajky a teraz tam zastavujeme znova, aby sme sa ešte naposledy občerstvili. Potom už nasleduje len cesta domov.



Tento článok a mnoho nových nájdete na novom súhrnnom cyklistikom blogu

Na cestách s Kellysom

Ste tam všetci vítaní!