nedeľa, 30. januára 2011

Prechádzka do Kittsee


Niekedy v jeseni som tu mojim čitateľom navrhla, že čo tak ísť na nedeľnú vychádzku do Kittsee. Včera síce nebola nedeľa, bola sobota, ale ja som nahovorila moju priateľku Evu, aby sme si urobili vychádzku do tejto neďalekej dediny v Rakúsku.  Nápad bol  veľmi spontánny. O jedenástej mi  skrsol v hlave a o dvanástej sme sa už stretli pred bránou nášho domu.

Najprv sme sa odviezli autobusom č. 99 na Kopčiansku ulicu a odtiaľ sme už peši kráčali smer Kittsee. Príroda v tejto časti mesta bola úplne iná, ako tam, kde bývame. Všetko bolo obalené nádhernou bielou inovaťou. A tak to bolo aj na rakúskom území. Na moje nemilé prekvapenie  bola brána parku v Kittsee zamknutá, aj keď na strome neďaleko od vchodu bol nápis, že otvorené je  


Nebolo ešte ani pol druhej, keď sme stáli

sobota, 29. januára 2011

Yetiho sme nevideli

Možno sú to už aj tri roky, čo som absolvovala podobnú zimnú prechádzku začínajúcu pri vojenskej nemocnici a končiacu na konečnej zastávke trolejbusu na Kolibe. Aj vtedy bola zima, sneh a bola so mnou priateľka Eva a jej manžel. V stredu tento týždeň sme si túto túru zopakovali len vo dvojici, Evin manžel spal doma po nočnej.

Zvykla som do bratislavských lesov chodiť aj sama. Naposledy som bola v lese posledného novembra. Len pár dní na to, ako som sa v neskoré zimné popoludnie túlala lesom s fotoaparátom v ruke, objavila sa v televízii informácia o tom,  že práve na tých miestach, kde som sa pohybovala, sa vyskytuje  muž, z ktorého treba mať obavy.  Viac som sama do lesa nešla. Ísť v dvojici je predsa len bezpečnejšie. 

Našu prechádzku sme si naplánovali už niekoľko dní vopred, takže sme nevedeli, aké nás v ten deň čaká počasie. Na naše  meteorologické  predpovede sa aj tak veľmi spoliehať nedá. Z domu sme vyrazili asi o pol dvanástej a mestskou hromadnou dopravou sme sa dopravili na konečnú zastávku trolejbusu pri vojenskej nemocnici. Odtiaľ sme sa už vybrali peši. Cez Partizánsku lúku, popri zrekonštruovanom mlyne sme sa dostali na Železnú studničku. Tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie a až potom nás čakala pravá zimná horská túra. Ja som strácala miestami  schopnosť ísť ďalej. Zase sa ozvali moje kríže.  Keďže nám v predošlý deň nasnežilo a snežilo aj počas celej našej túry, išlo sa mi oveľa horšie, ako keď  sú lesné chodníky suché. No tá krása okolo stála za to, aby som sa premohla a prišla zdarne až do cieľa. Asi po hodine šliapania sme prišli na Kamzík, kde sme  na okraji Somárskej lúky dopili čaj z vlastných zásob a lesným chodníkom sme sa vybrali až ku konečnej zastávke trolejbusu na Kolibe. 

Je dobré, keď občas zmením prechádzky krajinou lužných lesov za prechádzky v kopcovitom teréne.  Je tam oveľa krajšie, aj keď každá krajina má svoje čaro. 


streda, 26. januára 2011

Židovské pamiatky v Mikulove

Ešte raz sa vrátim k mojej nedávnej ceste na južnú Moravu. Našou poslednou zastávkou na Morave bolo mesto Mikulov. Toto mesto je tak bohaté na históriu a pamiatky, že by sa mu dal venovať  veľmi veľký priestor. 

Zámerne som v predošlom článku nespomenula, že v tomto meste žila v minulosti jedna z najvýznamnejších židovských komunít  na Morave. Aj napriek rozsiahlym demoláciám sa zachovala židovská štvrť so synagógou a tiež aj rozsiahly židovský cintorín.Veľa domov na Husovej ulici nesie prvky židovskej architektúry, preto sú vyhlásené za kultúrnu pamiatku.

Cintorín bol – ako asi všetky objekty tohto druhu – zamknutý, ale mali sme možnosť vidieť ho spoza múra zo strany Kozieho hrádku.  Pre mňa to bolo prvé reálne stretnutie so židovským cintorínom. Dokonca sme si všimli aj kamienky na niektorých pomníkoch. Vtedy som si uvedomila, že som kedysi počula o tom, že Židia nenosia na hroby kvety, ani vence, ale úctu zosnulým vzdávajú ukladaním kamienkov  na  náhrobný kameň. 

Z množstva fotografií, ktoré som urobila v Mikulove, som vybrala niekoľko tých, ktoré sa týkajú  židovskej histórie.


štvrtok, 20. januára 2011

Južná Morava - Mikulov

...alebo: To najlepšie na koniec

Keď sme si vo Valticiach pozreli námestie, zámok (bez vstupu do jeho interiéru) aj jeho park, vrátili sme sa k zaparkovanému autu, ktoré sme mali neďaleko od námestia. Ďalším naším cieľom bolo mesto Mikulov.

Keďže som si večer pred cestou prečítala zopár informácií o tomto meste, vedela som, že stavba, ktorú vidíme pred nami na vzdialenom kopci, patrí už mestu Mikulov a že je to jedna z dominánt mesta, tzv. Svätý kopček.  Vzdialenosť Mikulova od Valtíc je len necelých 14 km, takže na mieste sme boli za niekoľko minút. Tu sme si našli na zaparkovanie miesto mimo centra, kúsok pod zámkom. 

Mikulovský zámok sme videli len zvonku, tentokrát sme vôbec nevošli do areálu zámku. No zato sme si prešli mestečko, dokonca sme sa boli pozrieť na mesto aj z výšky Kozieho hrádku. Odtiaľ sme mali výhľad na všetky svetové strany. 

Vo všetkých troch mestečkách, ktoré som minulú sobotu navštívila, je ešte množstvo miest, ktoré som nevidela a ktoré sa oplatí vidieť. Preto verím, že som na južnej Morave, konkrétne v Ledniciach, Valticiach a v Mikulove, nebola prvý a posledný raz. Z internetu viem, že tento kraj je atraktívny aj pre cyklistov,preto  verím, že sa tam raz pozriem aj na bicykli.







Južná Morava–Valtice

Z Lednice sme sa vybrali do neďalekých Valtíc. Toto mestečko zapôsobilo na mňa oveľa lepšie, ako to predošlé. Je to mesto nielen s bohatou históriou, ale známe aj svojím vínom. Veď aj u mňa v bare bola donedávna  fľaška zeleného veltlínu z Valtíc. V mestečku, ale nielen v tomto, aj v tých ostatných dvoch, ma prekvapilo, že boli ľudoprázdne. Nebyť zopár turistov a niekoľkých  psíčkarov, ktorí boli na prechádzke so svojimi miláčikmi, tak mestá boli skoro prázdne.

utorok, 18. januára 2011

Južná Morava–Lednice


Konečne som sa dostala k tomu, aby som napísala niečo o sobotňajšom výlete na južnú Moravu. Výlet bol zorganizovaný dosť narýchlo. Ešte večer pred spaním som nebola úplne presvedčená, že sa mi tam chce ísť. Nakoniec sme si so synom v sobotu ráno privstali a ôsmej sme vyrazili smer Brno.

Deň predtým sme si stanovili presnú trasu našej cesty. Prvá zastávka bola v Ledniciach. Prišli sme tam už o deviatej. Aj keď predpoveď počasia hlásila na ten deň pekné počasie, lednické ráno tak vôbec nevyzeralo. Vďaka počasiu zapôsobilo na mňa toto miesto dosť pochmúrne. Auto sme zaparkovali v uličke vedľa zámockého areálu, našli sme bankomat a vybrali peniaze, aby sme mohli zaplatiť parkovné.  Bankovky sme si najprv museli rozmeniť na drobné. To sme riešili nákupom tvarohového koláča v potravinách, ktoré boli v uličke, kde sme parkovali. Keď sme došli k parkovému automatu, zistili sme, že tento nefunguje, takže celá procedúra predtým bola zbytočná.

Práve prebieha maľovanie zámockej fasády. Z fotografií mne známeho zámku svetlej farby sa zmenil na okrovú, podľa môjho  názoru dosť tmavú. Prehliadka interiéru zámku sa začne zase až od apríla. Pozreli sme si ho iba zvonku. Úpravy sa robili aj v priestoroch parku. Niektoré chodníky boli z toho dôvodu neprístupné. Dlho sme sa tam nezdržali. Na návštevu tohto miesta je z viacerých dôvodov  vhodnejšie iné ročné obdobie.

pondelok, 17. januára 2011

Púštna búrka

Po celý dnešný deň pripomínajú v rozhlasových aj televíznych správach 20. výročie Púštnej búrky. Tí, ktorí majú minimálne dvakrát toľko, aké je dnes výročie  začatia tohto vojnového konfliktu vedia, o čo išlo a pre tých, čo sú mladší, je v skratke o tomto vojenskom incidente TU. Nechcem sa venovať  samotnému konfliktu, ale tomu, čo som zažila vďaka nemu.


Ja som práve v tých dňoch menila zamestnanie. Zo socialistickej firmy som mala nastúpiť prvý raz do súkromnej firmy. Do firmy, ktorá sa tiež zaoberala zahranično-obchodnou činnosťou, čiže prácou, ktorú som predtým robila už viac ako 15 rokov. Spoločnosť, v ktorej som mala začať od 1. februára pracovať, ešte len začínala svoju činnosť. Jej náplňou bol dovoz poľnohospodárskej  techniky z Nemecka. 


Ešte skôr, než som do firmy nastúpila,

Únava

Uplynulý víkend som mala poriadne nabitý. V sobotu som prešla tri moravské mestá a  kúsok pohraničia v Rakúsku. Včera som absolvovala zase vychádzku na Devín. Aj keď to nie sú žiadne náročné túry, unavili ma asi viac, ako je treba. Tá únava doľahla na mňa včera niečo pred šiestou. Zaspala som pri telke a zobudila som sa až v čase, keď už išli spravodajské relácie, čiže po siedmej.

Práve som bola u obvodnej lekárky, ktorá mi vyšetrovala hrdlo. Mala som otvoriť poriadne ústa a povedať A. Lenže mne to nešlo, pretože som ho mala veľmi zahlienené.  Vyšetrenie prerušilo zvonenie telefónu, no jeho signál som nepoznala. Hlavou mi prebehla úvaha o tom, čo to je za signál, veď ja som si svoj v mobile nemenila.

Prebrala som sa oťapená, ako

nedeľa, 16. januára 2011

Pod hradom Devín

Tak, ako som včera písala, hraničný prechod Hohenau - Moravský sv. Ján dnes kvôli vysokej hladine rieky Morava uzavreli. V posledných dňoch rýchlo stúpajú  hladiny všetkých riek. Prišlo veľmi skoro prudké oteplenie a roztopil sa sneh na horách. Dnes som si urobila vychádzku na hrad Devín. Cestička popod hrad bola zatopená, keďže sme chceli ísť aj hore na hrad, museli sme sa vrátiť a k cieľu sme prišli ulicou, ktorá vedie z opačnej strany hradu.  Z hradu bolo dovidieť až na nejaké rakúske pohorie, ktorému sa beleli už len vrcholce. Ak sa mi podarí vypátrať, aké majú tie hory meno, tak ich tu ukážem.  



Unavený Bakchus

Na včerajšom výlete po juhomoravských vinárskych mestečkách som objavila na jednom námestíčku v meste Mikulov sochu. Socha ležala pri malom jazierku, z ktorého vyvierala voda. Podrobnejším skúmaním som zistila, že muž leží na súdku od vína a spí. Pripomínalo mi to zostarnutého a vínom znaveného Bakchusa, ktorý už nezvládol cestu domov, tak si ustlal rovno na námestí v Mikulove. 


sobota, 15. januára 2011

Čierňava nad mestom

Na dnes som mala v úmysle napísať podobný riport, aký som písala približne pred týždňom. Tentokrát nie z centra mesta, ale z okolia, kde bývam. Viackrát som bola v týždni na prechádzke v prírode, takže fotografií sa nazhromaždilo dosť. 

No včera popoludní mi syn navrhol, či s ním dnes nechcem ísť na výlet. Normálne som tomu neverila. Veď toľkokrát som ich oboch v poslednej dobe nahovárala, aby sme niekde išli, nikdy nechceli a tentokrát prišiel s návrhom on sám. Mne nebolo treba hovoriť dvakrát. Potešila som sa a do večera som naplánovala cieľ našej cesty. O tom, kde sme boli a čo sme videli, napíšem neskôr. To množstvo fotografií musím najskôr vytriediť a upraviť.  Ale ak by ste boli veľmi zvedaví, náznak o tom, kde sme boli, si môžete prečítať na mojom blogu mojichtristošesťdesiatpäť.

Dnes by som sa chcela venovať iba tomu, čo som videla na oblohe v našom meste, prípadne v jeho blízkosti.
Ráno sme odchádzali z Bratislavy už o ôsmej, aby sme stihli slnečný svit, ktorého je v tomto období ešte stále málo. Prechádzajúc mostom Lafranconi sa nám naskytol nádherný pohľad na hradný kopec. Ráno to vyzeralo tak, že sa tu ukazuje krásny slnečný deň. Aký bol do tretej, kedy sme sa vrátili, neviem.  No v čase nášho návratu bola obloha hrozivo čierna. Vyzeralo to tak, že sa na mesto vyleje množstvo vody. No nespadla ani kvapka.

Zopár kvapiek na nás spŕchlo počas cesty po diaľnici. Ale naozaj len zopár. Keď sme boli približne na úrovni Stupavy, obrátila som zrak na Malé Karpaty. A vtedy som ju zbadala! Dúhu. Prvý raz, odkedy chodím všade s fotoaparátom. Taká smola! Ja som sedela v aute a dúha bola za naším chrbtom. No i tak som sa pokúsila urobiť zopár snímkov.  Takže dnešné fotografie boli v prevažnej miere robené cez sklo idúceho auta. Prepáčte mi, prosím, ich kvalitu.

streda, 12. januára 2011

Po sviatkoch



Včera som dostala mail od internetovej priateľky a v ňom  bola jemná výčitka. Vraj bola na mojich stránkach a že sa tam nedozvedela nič nové. Že čo je so mnou. Sľúbila som jej, že všetko napravím ešte v ten večer, no nestalo sa tak.

Viete prečo? 

Lebo ja som sa zase zbláznila. Zmyslela som si, že si založím ďalší blog, ktorý venujem len fotografiám Bratislavy. Inšpiroval ma k tomu  blog môjho nového  priateľa na facebooku. Či toto nadšenie dotiahnem do zdarného konca, to je vo hviezdach. Aby aj fotoblog o Bratislave nedopadol rovnako, ako moje Potulky svetom.


Tak teda, aby som sa dostala k tomu, čo je nové. Nemyslím tým, čo nové mám ja, ale čo je nové tak všeobecne. Bola som v posledných dňoch často v meste, tak sem dnes pridám fotoreportáž, čo som si tam všimla.


Je po Vianociach, ale niektoré obchody to ešte nevzali na vedomie. V ich výkladoch je stále  vianočná výzdoba. V jednom som si zase všimla, že popri adventnom venci sú vo výklade  rozkvitnuté hyacinty, čo mi už evokuje jar. Mnohé výklady sú označené číslicami, o koľko percent znižujú ceny v rámci zimných výpredajov. Takže aspoň trochu potešiteľné informácie na rozdiel od tých, ktoré počúvame každý večer v televízii a ktoré aj zažívame na vlastnej koži v potravinárskych obchodoch. Tam idú ceny väčšiny tovarov hore.



sobota, 8. januára 2011

Mám nový dizajn

Tak čo poviete? Dnes som môj blog prezliekla. Dúfam, že to bude nadlho, ak nie natrvalo. Ale ako sa poznám, určite sa mi o nejaký čas pohľad na tento posledný šat zunuje a budem znova špekulovať.


Páčim sa vám? Chcela som pridať aj anketu a vyskúšať aj túto možnosť na stránke, ale na dnes stačilo to, čo som zatiaľ urobila. Ale jednu otázku by som ešte mala. Už ste si pri návšteve mojej stránky vybrali niektoré video a vypočuli ste si hudbu, ktorá sa mi páči?



štvrtok, 6. januára 2011

Ešte stále ich nemám

Presne pred týždňom som zažila stretnutie s tromi srnkami, ktoré som nemala čím vyfotiť, pretože som už nemala ani jedinú funkčnú baterku do fotoaparátu. Od toho dňa som sa na tom mieste bola pozrieť trikrát, no ani raz som už na srnky šťastie nemala.

Chodia tam pravidelne, o tom som presvedčená. Dôkazom ich návštev sú ich stopy v snehu a taktiež  ich  trus. Pri mojej poslednej návšteve som so sebou niesla aj suchý chlieb a ten som dala na miesta, ktoré som si zapamätala. Dnes som sa na tie miesta bola pozrieť a po chlebe nebolo ani stopy. Predpokladám, že to boli asi srnky, ktoré ho našli a zjedli. Aj dnes som priniesla ďalší.

Rozmýšľala som nad tým, že tam nechodím vo vhodnom čase. Priestor, kde som srnky pred týždňom stretla, je veľmi navštevovaný ľuďmi s venčiacimi sa psami. Musím si vymyslieť iný čas, kedy nie je toľko ľudí doma. Dnes to tam bolo ako na korze.

Ale ani dnes som nešla von zbytočne. Namiesto srniek sa mi podaril iný úlovok. Zopár malých vtáčikov, ktoré sa mi doteraz nedarilo nafotiť. Na prvej fotografii je sýkorka z môjho balkóna. Dnes doobeda som ich tam videla tak veľa, že som z toho bola natoľko zbrklá, že prudký pohyb za oknom vtáčatká zbadali a do posledného odleteli. Viac sa dnes na balkóne neukázali, hoci som im tam nachystala plno dobrôt. Ostatné vtáčie úlovky sú z dnešnej prechádzky.



streda, 5. januára 2011

Drozd

Včera dopoludnia som sedela v obývačke pri počítači a dlhší čas som vnímala nejaký zvláštny zvuk. Až po chvíli som si uvedomila, že to je zvuk vtáčieho zobáka, ktorý ďobe do plastovej misky, v ktorej je nachystané kŕmenie pre vtákov. Skočila som na rovné nohy, rýchlo som vzala a zapla fotoaparát a opatrne som ho cez kuchynské okno namierila na balkón. Na betónovom múriku sa špacíroval zase drozd. Neviem, či to bol ten istý, čo aj minule, ale tentoraz sa mi podarilo urobiť viac a myslím si, že aj o niečo lepších záberov. Sledoval ma a zdalo sa mi, že si obzerá, čo to mám v rukách. Po chvíli si to rozmyslel a odletel. Na rozlúčku mi na múriku zanechal "pozdrav".



pondelok, 3. januára 2011

Meno Daniela

Toto neskorovečerné  pojednanie berte prosím ako zábavku. Je 3. januára, kedy má meniny Daniela. Po celý deň som prijímala meninové blahoželania, za ktoré vám chcem aj  touto cestou ešte raz poďakovať.


Myslíte si, že to, aké meno dostane človek pri narodení, ovplyvní  jeho celý život? Na mojej prvej stránke som mala napísanú charakteristiku môjho mena. S presťahovaním stránky na iný portál tá charakteristika  mena zmizla. Tak som sa teda rozhodla, že niečo o mojom mene napíšem dnes. Tak trošku ma ka tomu podnietila  aj nedávna návšteva stránky KRUHY, kde som zase našla odkaz na inú, ktorá sa zaoberá výskytom jednotlivých mien vo svete.


Takže DANIELA

Kliknutím na obrázok

Lampióny šťastia

Hádanka. Netrvalo dlho od jej uverejnenia a už je známy jej výsledok. Prvá ju uhádla Eva, ktorá mi svoj tip napísala na facebooku a dnes ráno som si našla správnu odpoveď aj tu od Judity. Takže dievčatá, gratulujem vám! Ja viem, hádanka to nebola ťažká. Ale veď o to mi ani v podstate nešlo. Išlo mi hlavne o to, napísať o tom, čo si myslím o tejto akcii.


Pri mojich prechádzkach prírodou v  nej vidím veľmi  veľa vecí, ktoré do nej nepatria. Keď som včera  popoludní  prechádzala pomedzi stromy kúsok za dunajskou hrádzou, padol mi zrak na vec, ktorá tam pred pár dňami nebola. Podišla som bližšie, aby som videla, čo za čudo to visí na jednom kríku. Netrvalo mi dlho, kým som sa dovtípila, že to bude zbytok lietajúceho lampióna šťastia, ktoré sa vypúšťali na Silvestra z dunajského nábrežia. No ďaleko veru nedoleteli. 


Počas mojej vyše tri a pol hodinovej prechádzky som ich v priestore medzi dunajskou hrádzou a Dunajom našla veľa.  Takže do našej prírody pribudli k plastovým fľašiam a inému odpadu, ktorý sa tam povaľuje,  ešte aj tieto  papierové vecičky.  Pri bližšom študovaní materiálu, z ktorého boli vyrobené, som zistila, že to je veľmi jemnučký a asi aj rýchlo sa rozpadajúci papier. No každý lampión mal rámik z tenučkého drôtu a ten už má asi dlhší čas rozpadu. Vplyv na životné prostredie to má teda oveľa menší, ako množstvo plastov, ktoré sa v prírode povaľujú.



Tento bol prvý, ktorý som našla.Visel na kríku, pred fotením som do neho  nahnala trošku vzduchu.


nedeľa, 2. januára 2011

Biela, modrá, červená. Čo je to?

Tak aj ja sem prichádzam s mojou prvou fotohádankou. Zatiaľ neprezradím nič viac, iba to, že fotografie boli urobené na mieste, ktoré je označené na priloženej mapke.


sobota, 1. januára 2011

Sme zase o rok starší

Skoro som na to zabudla. Nie na to, že starnem, ale že je nový rok a s ním aj čas  novoročného koncertu  viedenskej filharmónie. Spomenula som si až vo chvíli, kedy hodiny ukazovali čas  12,20. No čo už, možno nezabudnem na reprízu, ktorú bude vysielať rakúska televízia. Už  pred rokom som písala, že tento koncert je vysielaný do mnohých krajín sveta. Bohužiaľ, tá naša ani tento rok koncert nevysielala. Naša STV sa asi spolieha na to, že si ho môžeme naladiť na viacerých svetových staniciach. 

A že som si ich naozaj mohla vyberať, tu je o tom dôkaz.