štvrtok, 29. septembra 2011

Živé sochy a iní pouliční zabávači

Bavia vás? Alebo sú vám v mestách, ktoré navštevujete ľahostajní? Ja patrím do tej druhej skupiny. Hlavne v prípade, ak sa jedná o také živé sochy, aké máme možnosť vidieť v Bratislave. Vôbec nechápem turistov, ale to nielen v našom meste, že sa dokážu fotiť pri takýchto atrakciách. Tým, že  fotím veľa v meste, mohla som toto zamyslenie dokumentovať aj fotografiami.

Iba raz sa mi stalo, že živá socha, ktorá stála na bratislavskom Hlavnom námestí, mala nejaký súvis so Slovenskom. Prečo si myslím, že by mala mať súvis so Slovenskom?  Preto, lebo ak takéto sochy majú v mestách byť, podľa mňa by mali čo najviac dokresľovať kolorit toho-ktorého mesta. Mala by to byť postava z histórie, jednoducho taká, ktorú spája niečo s mestom, prípadne s konkrétnou krajinou. Nech teda v bratislavských uliciach vidieť malého Mozarta, nech sa ulicami prechádza Schöne(r) Náci,  Štefánik, či Mária Terézia. Určite by sa takých postáv našlo niekoľko. Nech hudobník, ktorý rozkladá svoje hudobné monštrum na rohoch ulíc, nehrá južanské piesne od mora, ale tie naše.

Mám mylnú predstavu? Mňa totiž tie sochy, ktoré sa v našom meste doteraz objavili, viac otravujú ako zabávajú. Tá socha, o ktorej si myslím, že do ulíc Bratislavy naozaj patrí, bol zbojník Juro Jánošík. Z  tlače som sa tiež dozvedela, že v čase hokejových majstrovstiev sveta sa v meste objavili živé sochy hokejistov, čo bol podľa mňa v tom období dobrý nápad.  Nechápem zmysel živej sochy, ktorá si už po niekoľko rokov obsadila miesto vedľa Čumila. Už len čakám, kedy sa za rohom, len meter od Paparazziho objaví ďalší a kedy bude robiť niekto dvojníka bronzovému Schöne(r) Nácimu. V mnohých ďalších živých sochách, ktoré sa objavili v centre Bratislavy, som pravdepodobne z mojej neznalosti, vôbec nikoho nespoznala.

To, že takéto živé sochy a hudobnú produkciu podporuje aj mestská časť, je zjavné aj z toho, ako ľahko a lacno sa dá prísť k takémuto jobu. Že ide o job, to je každému jasné. Z Bratislavských novín som sa dozvedela, že záujemca vraj zaplatí približne päťeurový poplatok za registráciu a potom platí 20 centov za deň, kedy svoju činnosť predvádza. Na druhej strane, mnohokrát som sa sama seba v duchu pýtala, či je toto naozaj ten najjednoduchší spôsob zárobku. Obliecť sa, namaľovať sa a potom nekonečné hodiny nehybne stáť na ulici - to obnáša pracovná náplň živej sochy. Mňa by na to určite nikto nenahovoril. 

A teraz pár slov o tom, prečo sa vlastne nad týmto zamýšľam. Ako mnohí viete, fotím rada a za účelom fotenia chodievam často aj do mesta. Raz skúšam to isté miesto fotiť dopoludnia, inokedy napoludnie, potom zase v podvečerných hodinách. Slnečné lúče a ich tiene dokážu robiť zázraky a nedobré svetlo dokáže fotku pekne pokaziť. Tak som sa vybrala s fotoaparátom do mesta aj včera. Už som mala zopár úlovkov, ktoré som mala v pláne uverejniť Na krásnom modrom Dunaji, ale vždy, keď sa do mesta dostanem, snažím sa  obísť čo najviac ulíc. 

Radničnou ulicou som sa pomaly blížila k Hlavnému námestiu a tam som si robila detailné fotografie sôch na radničnej veži. S fotoaparátom som postupovala smerom k Františkánskemu námestiu. Tam zvykne pred Jezuitským kostolom stáť muž oblečený v detvianskom kroji a pri ňom je položená fujara, do ktorej z času na čas fúkne nejaké tri tóny a fujaru znovu odloží. Najprv som si vôbec neuvedomila, že dotyčný mi dáva nejaké znamenie. Môj objektív totiž nebol zameraný na jeho osobu, ale na ulicu ako takú. Až o chvíľu som si uvedomila, že jeho gesto rukou patrí mne. To gesto naznačovalo, že ho fotíť nemám, že si mám za to najprv zaplatiť. Jeho ruka totiž nasmerovala môj zrak na klobúk, ktorý mal položený na zemi. Bola som od neho dosť ďaleko na to, aby som s ním mohla komunikovať a nemala som chuť ísť k nemu, aby som mu niečo pekne od srdca povedala. Otočila som sa a vošla som pod bránu na nádvorie radnice. 

Správanie tohto človeka ma maximálne pobúrilo. Kráčajúc ulicami mesta som nad ním stále rozmýšľala. Takéto niečo sa mi nikde vo svete nestalo. Dotyčný si pravdepodobne neuvedomil, že podnikanie je riziko. Že nie vždy prináša biznis  aj zisk.  Akým právom si on vyžaduje platbu? To, či mu niekto niečo do jeho klobúka vhodí, je len na dobrej vôli okoloidúcich.  Keby aspoň niečo na tej fujare raz aj zahral. Ale aj keď som sa znovu na Hlavné námestie vrátila, jeho fujara žiadne tóny nevyludzovala.

Chcela som na túto tému písať už približne pred mesiacom. Vtedy som tiež prechádzala s fotoaparátom po meste (vlastne kedy idem bez neho?) a na Michalskej ulici si práve rozkladal "svoj stan" jeden z pouličných umelcov. Bola som veľmi zvedavá, čo ponúkne. Keď som prišla bližšie, tak som zistila, že je to známa postavička z ulice. Bol to ten chlapík, ktorý zvykne hrať na svojom hudobnom "kombajne". Zmenil žáner. Bol navlečený v krikľavých handrách, na hlave turban a v ruke držal farebný slnečník. V tureckom sede sa posadil na prinesenú stoličku. V tom spočívalo celé jeho predstavenie. A turisti sa začali s touto postavičkou fotiť. Nechápala som tých ľudí a už vtedy mi v hlave skrsla myšlienka na tému do blogu. Nebyť včerajšieho zážitku, tak sa k tomuto článku asi ani nikdy nedostanem.

Čumilovia 

Hudobný "kombajn"

Ojedinele sa v meste objavia aj takíto umelci - verklikári.

Sochy, ktoré som nepochopila. Budem rada, keď sa prostredníctvom komentárov dozviem, o koho ide.




Socha z predošlého obrázku robila včera konkurenciu Schöner Nácimu.


Nech mi tento umelec prepáči, ale od jeho hudobnej produkcie som utekala čo najďalej.


Jeho miesto obsadil tento strakato odetý hudobník od kombajnu. Najprv som si nebola celkom istá, či je to stopercentne on, pretože sa maximálne snažil o to, aby som mu nevidela do tváre. No keď ho obstúpili turisti, aj mne sa ho podarilo odfotiť a presvedčiť sa o tom, že som sa nemýlila.


Toto je Jánošík, ktorého sa mi raz podarilo vidieť na Hlavnom námestí.



A toto je "Detvanec", ktorý ma prinútil napísať toto zamyslenie. Keďže som fotila z diaľky, z fotografií som musela urobiť výrezy, aby ho bolo lepšie vidieť.