štvrtok, 31. marca 2011

Z mojich spomienok

Tento týždeň som vystupovala z autobusu neďaleko domu, ktorý sa dosť zapísal do môjho života, do mojich spomienok.

Dom stojí na Záhradníckej ulici a spája sa s mojím prvým pobytom v tomto meste, s mojím krátkodobým bývaním, keď som po maturite nastúpila do zamestnania. Bývali v ňom moji príbuzní. Otcov brat s manželkou. K nim sme chodievali na návštevy. Nie často, ale aj napriek tomu mi niektoré návštevy zostali dodnes v pamäti.

Spomínam si, ako ma v jedno veľmi skoré zimné ráno rodičia budili, lebo sme z návštevy u nich išli domov ranným vlakom. V predošlý večer sa boli dospelí  zabávať v nejakom bare, ja som zostala doma s dedkom. Oni prišli rovno z baru a keďže ma nemohli prebrať z hlbokého spánku, strýko vytiahol vysávač a zapnutý mi ho priložil k uchu. Okrem tejto zimnej návštevy si pamätám aj niektoré letné, prázdninové. Sedávala som na schodoch pred vchodom do domu s dcérou susedov, ktorí bývali na poschodí oproti bytu mojich príbuzných. Zvykli sme viesť dlhé rozhovory. Čudovala som sa, prečo je v Bratislave chalaň, keď u nás to bol chalan a prečo mala ona oblečené na tele ako prvé pančušky a až potom nohavičky. Nevedela som, kto je to Stano Dančiak, ktorého mi ukázala, keď vychádzal z brány domu stojaceho oproti. Vtedy to bol pre mňa úplne neznámy človek. V to leto mi mama v neďalekom obchode s odevami kúpila červené šaty s bielymi guličkami a teta mi kúpila také isté, len v tyrkysovej farbe.

Jeden nezabudnuteľný moment viažuci sa k tomuto domu a k neďalekej križovatke sa spája s dňom, kedy som bola na prijímačkách na strednú školu. Sprevádzal ma vtedy otec a po nich nás prišiel vyzdvihnúť aj strýko. Zo školy sme išli električkou. Po vystúpení sa dvaja dospelí rozhodli, že si dajú  pivo v neďalekej pivárni a ja som išla sama za tetou. Zamyslená a asi aj unavená zo skúšok som prichádzala k  domu cez železničné priecestie, ktoré nebolo chránené závorami, ale prejazd vlaku oznamoval signál. Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, ale ja som prechádzajúci rušeň zaregistrovala až v momente, keď mi tesne poza chrbát prefrčal po koľajach. Až vtedy som si uvedomila aj trúbenie rušňovodiča. Na ten moment do smrti nezabudnem. K dobru som mala len pár sekúnd. Doteraz som sa k tomu nikomu nepriznala. Aj keď tam už železničná trať dávno neexistuje, pri prechádzaní tým miestom si na to vždy spomeniem.

Počas stredoškolského štúdia som bola často pozvaná k nedeľnému obedu a aj maturitný týždeň som strávila na Záhradníckej. Strýko s tetou mi poskytli azyl, keď som začala pracovať a nemala som kde schýliť hlavu. No tu už prestala všetka sranda. Práve v tom čase odišla teta na liečenie a ja som ju musela zastúpiť v kuchyni. To by mi nebolo až tak prekážalo, s radosťou som strýkovi navarila, ale on sa vžil do role rodiča a chcel ma kontrolovať kam chodím, s kým chodím a kedy mám prísť domov. To sa mi ale vôbec nepáčilo. Dnes si uvedomujem, že som narušila ich stereotyp, že mu to určite prekážalo, keď som chodila domov z rande o polnoci.  Nevedela som tam v noci spať, pretože pod oknami do neskorej noci a od skorého rána  bol počuť hluk áut a trolejbusov. Vydržala som tam asi mesiac a potom som si našla iné ubytovanie. Keď som sa vydala a mala deti, už sme sa navštevovali menej. Oni prišli občas k nám, ja občas k nim, no viac som ich navštevovala v ich záhrade, nie v byte na Záhradníckej.

Na toto všetko som si spomenula, keď som vystúpila z autobusu a videla dom, v ktorom býval môj strýko a na ktorý sa viažu moje mnohé spomienky. Dnes už moji príbuzní nežijú. Strýko ešte pred smrťou prepísal byt na nejakých vzdialených príbuzných. Na takých, ktorí neprídu na hrob, aby tam zapálili aspoň jednu sviečku v roku.