sobota, 29. januára 2011

Yetiho sme nevideli

Možno sú to už aj tri roky, čo som absolvovala podobnú zimnú prechádzku začínajúcu pri vojenskej nemocnici a končiacu na konečnej zastávke trolejbusu na Kolibe. Aj vtedy bola zima, sneh a bola so mnou priateľka Eva a jej manžel. V stredu tento týždeň sme si túto túru zopakovali len vo dvojici, Evin manžel spal doma po nočnej.

Zvykla som do bratislavských lesov chodiť aj sama. Naposledy som bola v lese posledného novembra. Len pár dní na to, ako som sa v neskoré zimné popoludnie túlala lesom s fotoaparátom v ruke, objavila sa v televízii informácia o tom,  že práve na tých miestach, kde som sa pohybovala, sa vyskytuje  muž, z ktorého treba mať obavy.  Viac som sama do lesa nešla. Ísť v dvojici je predsa len bezpečnejšie. 

Našu prechádzku sme si naplánovali už niekoľko dní vopred, takže sme nevedeli, aké nás v ten deň čaká počasie. Na naše  meteorologické  predpovede sa aj tak veľmi spoliehať nedá. Z domu sme vyrazili asi o pol dvanástej a mestskou hromadnou dopravou sme sa dopravili na konečnú zastávku trolejbusu pri vojenskej nemocnici. Odtiaľ sme sa už vybrali peši. Cez Partizánsku lúku, popri zrekonštruovanom mlyne sme sa dostali na Železnú studničku. Tu sme si urobili krátku prestávku na občerstvenie a až potom nás čakala pravá zimná horská túra. Ja som strácala miestami  schopnosť ísť ďalej. Zase sa ozvali moje kríže.  Keďže nám v predošlý deň nasnežilo a snežilo aj počas celej našej túry, išlo sa mi oveľa horšie, ako keď  sú lesné chodníky suché. No tá krása okolo stála za to, aby som sa premohla a prišla zdarne až do cieľa. Asi po hodine šliapania sme prišli na Kamzík, kde sme  na okraji Somárskej lúky dopili čaj z vlastných zásob a lesným chodníkom sme sa vybrali až ku konečnej zastávke trolejbusu na Kolibe. 

Je dobré, keď občas zmením prechádzky krajinou lužných lesov za prechádzky v kopcovitom teréne.  Je tam oveľa krajšie, aj keď každá krajina má svoje čaro.