pondelok, 17. januára 2011

Púštna búrka

Po celý dnešný deň pripomínajú v rozhlasových aj televíznych správach 20. výročie Púštnej búrky. Tí, ktorí majú minimálne dvakrát toľko, aké je dnes výročie  začatia tohto vojnového konfliktu vedia, o čo išlo a pre tých, čo sú mladší, je v skratke o tomto vojenskom incidente TU. Nechcem sa venovať  samotnému konfliktu, ale tomu, čo som zažila vďaka nemu.


Ja som práve v tých dňoch menila zamestnanie. Zo socialistickej firmy som mala nastúpiť prvý raz do súkromnej firmy. Do firmy, ktorá sa tiež zaoberala zahranično-obchodnou činnosťou, čiže prácou, ktorú som predtým robila už viac ako 15 rokov. Spoločnosť, v ktorej som mala začať od 1. februára pracovať, ešte len začínala svoju činnosť. Jej náplňou bol dovoz poľnohospodárskej  techniky z Nemecka. 


Ešte skôr, než som do firmy nastúpila,
bola som vyslaná na zahraničnú služobnú cestu. So mnou mal v tom istom čase nastúpiť aj nový kolega, ktorý mal ísť tiež na spomínanú služobku. Lenže do toho prišiel dátum 17. január a všetko bolo zrazu ináč. Milý nový nádejný kolega oznámil majiteľovi firmy, že na služobnú cestu nejde, lebo ho vraj povolali na vojenské cvičenie. Či to bola naozaj pravda, alebo si to iba vymyslel, to vie iba on. Predtým sa totiž nechal počuť, že on v tejto situácii cestovať  nebude, lebo má strach. 


Spolu  sme mali cestovať  do Prahy, kde nás mal vyzdvihnúť  autobus s obchodnými zástupcami z celého Československa, ktorí mali pracovať pre firmu. Aj oni sa išli  oboznámiť so sortimentom, ktorý mali ponúkať slovenským a českým poľnohospodárom. Po tom, čo nový kolega obrazne odpadol, zostala som sama, ktorá som mala cestovať do Prahy a ďalej s ostatnými do Nemecka. Šéf mi povedal, že vlakom mi v noci samej cestovať nedovolí, že si mám ísť kúpiť letenku. Tak som aj urobila.


Prišiel deň, kedy som mala letieť. Tuším to bola sobota podvečer, kedy mi odlietalo lietadlo do Prahy. Na letisko ma išla odprevadiť celá moja rodinka – manžel s deťmi. Čakali tam so mnou až do chvíle, kým som nešla na odbavenie a keďže to bol  vtedy vnútroštátny let, videli sme sa aj po odbavení, pretože nás delila iba sklená stena. 


Už vtedy sa mi začali prihovárať dvaja muži, zjavne nie našinci. Ich prihováranie v angličtine som ignorovala a snažila som sa nevšímať si ich.  Lietadlo, ktorým sme vtedy do Prahy leteli, bol tuším nejaký malý JAK, s akým som dovtedy ešte nikdy neletela. Vchádzalo sa do neho zozadu, pod chvostom lietadla. Usadila som sa a dvaja počerní páni si sadli do prvej rady, čo bolo asi štyri rady predo mnou. Po celý čas som na nich videla a mala som  z nich nepríjemný pocit. Stále som myslela na to, čo vyhlásil Irak. Totiž, tie krajiny, ktoré podporili Američanov v tomto vojenskom konflikte, boli v ohrození. Vraj budú páchať na tieto krajiny rôzne atentáty. No a naše porevolučné Československo sa postavilo na stranu Ameriky. V mysli sa mi premietali všetky možné scenáre. 


No to nebolo nič dovtedy, kým sa títo dvaja obaja naraz zo sedadiel v prvej rade nezdvihli a neodkráčali smerom k východu lietadla. Už som len čakala, kedy  spoza môjho chrba niekto zareve,  že je  v lietadle bomba alebo niečo podobné.  Ten strach, ktorý som v tej chvíli prežívala, neprajem prežiť nikomu.  Moja fantázia pracovala na plné pecky.


Celý let do Prahy trval možno 50 minút a do Prahy v tej chvíli zostávala možno ešte polhodina. To bola najdlhšia  polhodina v mojom živote. Niekoľko minút pred pristátím sa obaja vrátili na svoje miesta a my sme v poriadku pristáli v Prahe. 


Veľakrát som rozmýšľala nad tým, kde boli celý čas, čo nesedeli na svojich miestach. Možno išli fajčiť na toaletu. Neviem to, lebo som sa bála aj obzrieť, kam idú. Pripadalo mi to celé tak, že to urobili zámerne, ako keby chceli zneistiť takých pasažierov na palube lietadla, akým som bola aj ja. Nezabudnem nikdy na tento let do Prahy. Dnes mi ho po celý deň v správach pripomínajú.