pondelok, 11. októbra 2010

Jesenná turistická vychádzka

Včera som po dlhej dobe zase zamenila pohyb na dvoch kolesách za pohyb na mojich vlastných dvoch nohách. V sobotu sme si na nedeľu naplánovali rodinný výlet do neďalekých malokarpatských kopcov, konkrétne na vrch Vysoká.


Ráno, hneď ako som vstala, dala som piecť mäso, aby sme mali čo jesť, keď sa vrátime domov. Pred odchodom tu bol taký frmol, že som si  na mäso spomenula až v aute, kedy sme už boli kompletní a vysvetľovali sme synovej priateľke, že ideme smer Kuchyňa. Ja som zavtipkovala, aby sa nebála, že to nebude naša kuchyňa, kde ju postavím k sporáku, aby navarila obed. Ups, kuchyňa! Vtedy mi zaplo, že som nevypla sporák. Takže naša cesta viedla najskôr do našej kuchyne s k a až potom do tej s K. Nešťastie, prípadný požiar domu tým bol zažehnaný. Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby som si na to nebola spomenula.

Približne o pol dvanástej sme boli na mieste, kde sme museli odstaviť auto a odtiaľ sme išli peši. Rozdelili sme si do batohov proviant, ktorý som nakúpila cestou v lamačskom Tescu. Do nášho cieľa sme sa vybrali po modrej značke. Lenže tá sa nám po nejakom čase stratila a začala som lamentovať, že ideme určite zle, lebo ja nikde žiadnu modrú nevidím. Aj tak bolo. Tak sme ten strmý kopčisko strihli kolmo, kým sme nedošli na značený chodník. Poviem vám, bola to poriadna fuška. Netušila som, že tento strmý výstup nebol ten posledný.

Vysoká 754 m n.v., 1:35 hod., modrá značka
Začíname...
Miesto, kde sme sa rozhodovali, či sa vrátiť, alebo to zobrať strmo do kopca.
Už sme na chodníku s modrou značkou.

Nevládzem, nevládzem. Toto slovo bolo včera moje najčastejšie. Miestami som sa vôbec nedokázala zhlboka nadýchnuť. S tým budem musieť niečo robiť, pretože neviem správne dýchať. To sa prejavuje aj na bicykli, nezvládam, keď mám vyšliapať  minimálny kopček. Namiesto hodiny a pol mi trvalo prísť na vrchol dve hodiny. Tento dlhší čas zapríčinila nielen strata modrej značky, ale aj časté zastavovanie sa kvôli fotografovaniu a nakoniec v poslednej etape aj moja boľavá noha.

Vrchol túry je na dohľad
Doplnenie tekutín a energie na cestu späť.
Krásny výhľad na okolité hory...škoda toho oparu.
Výhľad iným smerom
Spoločná fotografi
Keď som konečne s natiahnutým lýtkovým svalom na pravej nohe vystúpila na vrchol, ostatní už na mňa čakali a privítali ma horúcim čajom, ktorý mi padol veľmi vhod. Najedli sme sa, načerpali sme novú energiu a vydali sme sa na spiatočnú cestu, tentoraz sme ju zvládli po modrej až k autu. K boľavému lýtku sa pridala aj bolesť kolena, takže som miestami jajkala od bolesti. No túru som nakoniec zvládla a mala som fantastický pocit z perfektného dňa stráveného pohybom v nádhernej prírode. Les bol krásny. Miestami sa ešte urputne držala zelená, no v niektorých častiach už prevládala žltá a červená. Jeseň je očarujúca.

Ešte posledné obzretie na Vysokú.
Cestou dole.