nedeľa, 18. apríla 2010

Bicykel a ja


Mám veľmi rada jazdu na bicykli. Vďačím jeho vynálezcovi za tento skvelý vynález. Dnes ho pokladáme za úplnú samozrejmosť, no bicykle existujú len necelých 170 rokov.

Bicyklovať som sa naučila ako dieťa. Nemala som vlastný detský bicykel, ale prvé pokusy a aj úspešné začiatky bicyklovania boli na otcovom pánskom bicykli. Keďže som vtedy bola ešte dosť krpatá na to, aby som na ňom mohla sedieť, bicyklovala som sa tak, že pravú nohu som mala pod tyčou. Určite bol na mňa smiešny pohľad, pretože som musela vyzerať ako paragraf. No v tých časoch som tak nebicyklovala sama. Až o nejaký čas neskôr mi rodičia kúpili dámsky bicykel a ešte aj potom trvalo dosť dlho, kým som sa na ňom mohla počas jazdy posadiť. Bicykel som v tých časoch používala skôr ako približovadlo na nákupy,  na ktoré som chodievala dosť často.

Môj prvý vlastný bicykel som si kúpila až vtedy, keď som už mala dve deti a starší syn už dokonca vedel bicyklovať na svojom detskom bicyklíku. Chodievali sme na bicykloch na dunajskú hrádzu, ktorá je dnes Bratislavčanom veľmi známa, no v tých časoch sa málokedy stalo, že sme na hrádzi ešte niekoho stretli. Taká nízka frekvencia cyklistov tam vtedy bola. Nebola to asfaltka, ale obyčajná hrboľatá cestička. Naším cieľom bolo vždy jazero v Rusovciach. Ďalej sme nikdy nešli.

Dnes už jazdím na svojom treťom bicykli a moje trasy nevedú len po Rusovce, ale jazdím oveľa ďalej, svoje cyklotúry smerujem už aj na opačnú stranu - do Rakúska, alebo na druhú stranu Dunaja.  Ale to už nejazdím po hrboľatej cestičke, dnes je na hrádzi asfaltka a sú dni, kedy tam radšej ani nejdem, pretože viem, že je tam toľko národa, že je tam vtedy veľmi  ťažké vyhnúť sa  nešťastiu. Minulé leto som sa ako cyklistka zúčastnila jednej akcie v rakúskom Tirolsku. My Slováci  im môžeme len tíško závidieť ich cyklistické chodníky.